✔📖 DRAČIA PERLA - kniha prvá - Zelený drak

16) č.1/4 Lucius

Monika podišla k Nine s úškrnom, ktorý hovoril sám za seba. Mala radosť z toho, že Rena vytočila, bola totiž stále podnapitá. Na chrbte priam cítila jeho naštvaný pohľad a nemohla sa neusmievať.

Vtom začula Olyho pokyny, ktorý čupel na kraji vozu. „Ren, Monika, zoberte si obaja krabicu. Pôjdeme do Luciusovej komnaty a kým nedôjde k výmene muža v stráži, budeme pripravovať kvety cheng."

„Pred dverami stojí muž v stráži?" preľakla sa Monika.

„Áno, vždy pred princovými dverami stojí jeden. Ale neboj sa, po večeri sa menia, čo nám poskytne dosť času na to, aby si prekĺzla do miestnosti vedľa," s tým sa Rinku postavil a podal jednu krabicu Renovi. Následne si pripravil ďalšiu na kraj vozu, zoskočil na zem a zobral si žiarivú debnu na ruky. Monika nasledovala jeho príklad, pričom si hodila tašku od Loren na podlahu vozu medzi krabice, aby jej nezavadzala.

„A čo ty?" opýtala sa Monika Crofity, ktorá ostala stáť vo voze.

„Ja si pohľadám veci a prekĺznem do hradu. Stretneme sa v tej miestnosti, o ktorej sme sa bavili. Neboj sa, dobre to tu poznám," usmiala sa na ňu Nina, aby si o ňu nerobila starosti.

Ich voz s dvomi zapriahnutými Priotmi stál na pravom boku hradu, kde boli len jedny úzke dvere osvetlené fakľou. Jej plamene sa snažili preťať tmu toho večera, ale dokázala osvetliť len tri nerovné kamenné schody pod ťažkými drevenými dverami.

Monika cítila, ako ňou premkla nervozita, keď Oly otvoril dvere a vstúpil aj s Renom do osvetlenej miestnosti. Dievčina ich zvedavo, ale zároveň i vystrašene, nasledovala do priestrannej kuchyne plnej ľudí. Mohlo ich byť okolo dvadsať: muži, ženy i mládež. Skoro všetci mali na sebe zásteru a na hlave pokrývku, ktorá bránila ich vlasom, aby im padala do tváre, či do pripravovaného jedla. Monika sa ledva stihla vynadívať na kuchárov a ich výpomoc, ktorá pobehovala po miestnosti akoby im od toho závisel život, keď k nim pristúpila chudá staršia žena, ktorej spod pokrývky hlavy vykúkali pramienky sivých vlasov.

„Liečiteľ, čo tu robíš?" pozrela trochu preľaknuto na Olyho, pričom jeho spoločníkom venovala len letmý pohľad.

„Nesiem kvety cheng kráľovninmu bratovi," odpovedal Rinku s úsmevom.

„A to teraz?!" odsekla podráždene kuchárka. „Vidíš, že chystáme večeru. Nemôžete sa nám tu všetci pliesť pod nohy," krútila hlavou.

„Ospravedlňujem sa, skôr to nešlo. Budeme sa snažiť nezavadzať a nosiť bude teda len jeden z nás," pozrel na ňu chápavo Oly, no keď videl, že chcela žena znovu namietať, ráznym tónom ju zastavil. „Snáď mi nechceš povedať, že ti na princovom zdraví nezáleží?" zdvihol opovrhujúco nos a kuchárka pod jeho ostrým pohľadom neochotne prikývla, pričom ustúpila z cesty.

Monika si všimla, že sa vráskavé ruky ženy mierne zatriasli, a v jej bledozelených očiach videla des. Obvinenie, že jej nezáleží na princovom zdraví, bola riadna podpásovka a Monika bola prekvapená s akou ľahkosťou na ňu Rinku týmto vyhlásením zaútočil.

Keď prešli kuchyňou na kamennú chodbu, Monika sa zaradila vedľa Olyho.

„Nebol si na ňu trochu tvrdý? Čo keď si na nás teraz dá pozor?" šepla opatrne.

„Dúfal som, že tu dnes nebude. Tá ženská robí problémy vždy. Musel som ju uzemniť, ináč by niečo vymyslela a ani by sme sa nedostali dnu," vysvetlil Rinku nespúšťajúc oči z chodby, na ktorej zrazu zabočili doprava.

Skupinka sa ocitla na koridore, kde sa ich kroky hlasno ozývali v tichom prítmí sviečok pripevnených na stenách. Boli v polovici cesty, keď si Monika všimla, že pri tretích veľkých ťažkých dverách, ku ktorým mierili, nestál len jeden muž v stráži, ale dvaja. Znervóznela, ale keďže už boli blízko, radšej len sklonila pohľad viac do zeme.