✔📖 DRAČIA PERLA - kniha prvá - Zelený drak

3) č.3/3 Sila z natrhnutej dimenzie

Keď spálili telá netvorov, vystúpili z ochrannej dimenzie sveta, ktorej premenlivosť a zvláštna hmla by im nedovolila nájsť cestu k reštaurácií pána Longa. Postupovali bez jediného slova, pričom obaja uvažovali nad tým istým – ako bola Monika schopná uzdraviť Rena?

Po ceste sa snažili nepútať pozornosť, ale aj tak sa za mladíkom v koženom kabáte pokrytého krvou otočilo pár hláv.

Do reštaurácie vošli zadným vchodom a Monika okamžite mávla na pána Longa, ktorý sa dohadoval vzadu s kuchárom.

„Čo sa stalo?" vyvalil starec na Rena oči, keď k nim podišiel a okamžite naznačil, aby sa presunuli do pivnice. V hotelovej časti mal totiž hostí a nemohol riskovať, že by muža v tomto stave niekto uvidel.

„Napadli nás Houréni," vzdychol ťažko Ren, keď si sadol na jednu z krabíc pod žiarovku, čo visela zo stropu v pivnici.

Pán Long mu pomohol dať dole kabát a zbrane z chrbta, pričom si obzeral jeho rany. „Vyzerá to, že máš len povrchové zranenia... obdivuhodné," hľadel na neho s úžasom.

„To je vďaka Monike," vyslovil Ren prvýkrát jej meno a pozrel na ňu. „Už by som tu asi nesedel, kebyže mi nepomôže." Dievčina bola po jeho slovách v rozpakoch, hovoril tak nežne. „Dokázala proti nim použiť silu z ich brnenia a nejak mi napravila hrudník."

„Ako to myslíš?" nerozumel mu pán Long.

„Som si istý, že som mal prepichnuté pľúca a zlomené rebrá," dodal Ren.

Starec mu na to začal ohmatávať hruď a neveriacky krútil hlavou. „Zelený drak nedokáže liečiť," povedal skoro šeptom, a potom sa otočil k Monike, ktorá sa jeho náhleho pohybu zľakla.

„Slečna Monika, môžem?" predtým než stihla odpovedať, jej vzal ruky do svojich, zhlboka sa nadýchol a privrel oči.

Monika letmo pozrela na Rena, akoby od neho čakala vysvetlenie, ale to sa už Long vytrhol z koncentrácie a pozrel na ňu.

„Už chápem, prečo si ťa Zelený drak vybral," usmial sa spokojne starý pán.

„A poviete mi to?" spýtala sa Monika po tom, ako na ňu ostal s úškrnom hľadieť.

Long jej pustil ruky a začal svoj výklad. Vedel, že bez toho, by jeho slová nemohla pochopiť. „Zem bola vytvorená ako útočisko pre ľudí. Mal to byť pokojný svet bez mágie, kde sa môže človek rozvíjať... Aby sa toto podarilo, musela sa natiahnuť okolo sveta ochranná dimenzia, ktorá bráni vstupu mocným tvorom, čo by tu chceli vládnuť. To však tieto bytosti nezvyklo odradiť od toho, aby to skúšali.

Pri týchto svojich pokusoch sa niektorým z nich podarilo na pár miestach dimenziu natrhnúť, väčšinou to nestačilo na to, aby prešli, ale trhliny dovolili presiaknuť silám z iného sveta, ktoré potom vnikli do mladých duší... Preto niektoré deti prejavujú zvláštne schopnosti. Nie je to až také zriedkavé, ale sú to deti, ktoré svoju moc nevedia ovládať a rodičia im neveria. Schopnosti preto nerozvíjajú a ich sila sa rýchlo vytratí.

Myslím si, že ty si bola jedným z týchto detí, pretože je v tebe cítiť pozostatok liečebnej moci, akurát neviem, ako je možné, že ju v sebe ešte stále máš... Na to, aby v tebe ostal čo i len kúsok tejto schopnosti, by si ju musela určitú dobu využívať."

Long sa vtedy zahľadel na Moniku a čakal, že mu dá vysvetlenie. Ona si najprv len odfrkla s pomyslením, že kecá blbosti, predsa by vedela o tom, kebyže má nejakú schopnosť. No potom si na niečo spomenula...

„Keď môjho otca obchádzala nejaká chrípka, či ho len bolela hlava, tak odomňa chcel, aby som mu položila ruku na čelo. Aby som z neho VYSALA chorobu," povedala zamyslene a pozrela na pána Longa, ktorého jej slová zaskočili.