✔📖 DRAČIA PERLA - kniha prvá - Zelený drak

17) č. 4/7 Renov brat

Monika musela vstúpiť hlbšie do miestnosti, aby videla aj niečo iné, než to oslňujúce biele svetlo. Keď tak urobila, zistila, že žiara vychádzala z veľkej studne s hustou striebornou tekutinou. Okolo studne boli zaprášené poličky plné tmavých fľaštičiek, ale i priehľadných veľkých sklenených nádob, v ktorých boli naložené končatiny rôznych tvorov. Moniku najviac zaujali zaváraninové fľaše na spodných poličkách, v ktorých boli telné tekutiny – niektoré z nich sa pomaly pohybovali.

Dievčina za sebou začula ďalšiu ranu a prekrútila oči, keď videla, že Ren zase odletel od bariéry. No muž to nemienil vzdať, vyskočil na nohy a začal nadávať na Moniku. Dievčina si uvedomila, že teraz, keď bola od neho ďalej, vôbec mu nerozumela – bariéra tlmila zvuky.

Ala sa vybrala hlbšie do miestnosti a Monika ju opatrne nasledovala. Jaskynná miestnosť viedla do tmavej chodby, kde sa dievčina s desom stiahla k zemi, keď neďaleko uvidela postavu. Jej ruka automaticky vyletela do vzduchu, pretože sa snažila v panike rýchlo schmatnúť sučku pred sebou, no nestihla to. Nakoniec len so zatajeným dychom sledovala, ako pes podišiel k postave. Ala zastavila priamo pri tej osobe a nechápavo sa otočila k Monike, ktorá s otvorenými ústami skúmala, čo sa deje. Postava pri psovi nijak nereagovala a keď sa jej silueta ani po minúte nepohla, Monika sa neisto postavila. Stále ostala trochu prikrčená, pripravená použiť moc Zeleného draka v prípade potreby, no keď bola už dosť blízko zistila, že hľadí na sochu v životnej veľkosti.

Monikin postoj sa trochu uvoľnil, ale necítila sa o nič pokojnejšie. Keď sa rozhliadla, zistila, že sochy žien v urodzených šatách stoja pozdĺž celej chodby. Ich tváre odzrkadľovali dôstojnosť, smútok, pokoru a odvahu, ale predsa v tejto slabo osvetlenej chodbe pôsobili ponuro. Ak toto boli sochy predošlých panovníčok, prečo pri nich neboli popisy, či sviečky? Či hocijaký iný prejav úcty?

K Monike doľahli tiché bolestivé výkriky a vedela, že sa blíži k čarodejnici. Sochy rozložené po chodbe jej zrazu prišli užitočné, lebo sa za nimi mohla vždy skrčiť, keď začula výkrik. Pri poslednej soche sa dievčine naskytol pohľad priamo do priestrannej oblúkovitej miestnosti, uprostred ktorej bola kamenná vyvýšenina s obrovským kovovým stolom nakloneným do takmer zvislej polohy.

Miestnosťou sa ozval ďalší výkrik a Monika si ochranársky pritiahla Alu k telu. Oči upierala na stôl, ku ktorému bol pripútaný muž s hlavou sklonenou k zemi. Jemu do tváre nevidela, ale veštici áno. Bola to staršia žena s tmavohnedými vlasmi vypnutými do drdolu. Mala na sebe biely plášť pokrytý krvou, ktorý pôsobil plastovým dojmom a v Monike vzbudzovala dojem, že pozerá na šialenú vedkyňu, nie na čarodejnicu. Zároveň dievčinu prekvapil i fakt, že žena vôbec nevyzerala ako v jej predstavách, jej tvár bola síce stará a zapadnutá, ale stále z nej sálal mladistvý dojem. Nemala ani veľký krivý nos, naopak, bol pomerne skosený a s vysokým čelom pôsobila tvár ženy podlhovasto.

Monike sa zdalo, že za sochou čupí celú večnosť, čakajúc na vhodnú chvíľu, ktorá ani nevedela, ako bude vyzerať. Veštici sa ale postaviť nechcela, nevedela, aké má schopnosti má a fakt, že sa jej každý bál, hovoril za seba.

Vtom sa k veštici došuchotala na kosť vychudnutá mladá žena so sivastou pokožkou, špicatými ušami a veľkými čiernymi očami. Mala na krku, nohách i rukách okovy, pričom jej tenkú postavu zakrýval len špinavý kus látky. Monike okamžite došlo, že sa pozerá na Astrin – tá podoba s Loren sa nedala zaprieť – i keď mala žena bledoružové špinavé vlasy.

„Dobre," riekla veštica. „Pozriem sa na to," pokračovala, akoby jej Astrin niečo povedala, síce Monika zo strany väzeňkyne nič nepočula. „Vráť sa do svojej cely," kývla hlavou čarodejnica a otočila sa k mladíkovi pripútanému k stolu. Bolo z neho vidieť smrteľné vyčerpanie. „O chvíľu budeme pokračovať," odvetila stroho veštica, takmer bez záujmu a pomaly sa vybrala smerom k schodom, ktoré boli len pár krokov od Moniky. Dievčina preto zadržala dych a viac sa stiahla za sochu.

Monika videla, ako veštica zišla po schodoch a podišla k policiam, ktoré sa tiahli pozdĺž steny. Čarodejnica prešla popri regáloch, cestou si vymeniac papiere pri jednej z poličiek, a vybrala sa na druhú stranu miestnosti, kde zmizla za mrežami. Dievčina počula, ako sa jej kroky ozývajú na kovových schodoch a postupne ich pohlcuje podzemie. Keď ozvena čarodejniciných krokov oslabla, Monika pohotovo vyskočila na nohy, ktoré mala úplne stŕpnuté od čupenia, takže skoro spadla.

Naznačila teda Ale, nech beží dopredu a pozrie sa, či je čistý vzduch. Po tom, čo sučka premerala okolie, sadla si vedľa mladíka pripútaného k stolu, čím dávala najavo, že našla Kaia.

Monika sa rýchlo rozhýbala a stále trochu skrčene vybehla na vyvýšeninu. Dávala pri tom pozor, aby šla po špičkách a jej kroky nevydávali žiadny zvuk. Keď vybehla hore, zmrzla, pociťujúc niekoho oči na sebe. Zvrtla sa k Astrin, ktorá akoby bez štipky života ležala s prázdnym pohľadom na zemi vo svojej cele. Tvár mala otočenú k Monike, no Astrin jej nevenovala vôbec pozornosť, len hľadela skrz mreže svojho väzenia, ktoré bolo hneď vedľa dvier s točitými kovovými schodmi vedúcimi hlbšie do podzemia. Vedľa cely nepríčetnej Astrin bola ešte jedna prázdna cela, ktorej majiteľ bol teraz pripútaný k stolu v strede miestnosti.

Monika opatrne podišla ku Kaiovi, ktorého sklonená hlava bola vo výške jej hrude, keďže kovový stôl bol zaborený do kruhového výseku v zemi. Dievčina najprv nevedela, ako mladíka prebrať, tak mu položila ruku na plece a trochu ním potriasla. Celé jeho telo vrelo horúčkou a bolo pokryté ranami. Keďže na sebe nemal vršok, bolo vidieť veľa podliatin, modrín, rezných rán, či stôp po ihlách. Cez nohavice pri kolene mu presakovala krv, pričom sa mu noha mimovoľne triasla – mal zlomené koleno.

„Kai, preber sa," šepla mu Monika zdesená jeho stavom, ale Kai ju vôbec nevnímal. Dievčina vedela, že nemôže strácať čas, a rýchlo si položila ruku na jeho nahú hruď. Sužoval ju strach, ktorý jej poskytol silu potrebnú na liečenie. Kaiom vtom preblesla energia, ktorá mu vyliečila všetky zranenia, a prekvapene zdvihol hlavu sťažka dýchajúc. Monike sa naskytol pohľad na neuveriteľne príťažlivého muža. Kai mal polodlhé vlnité tmavohnedé vlasy, ktoré mu padali do tváre s miernym strniskom. Mal široký nos a hrubé obočie, ktoré zvýrazňovalo jeho malé hnedé oči – podobné jeho bratovi.

„Čo to?" pozrel nechápavo na Crofitu pred sebou. Už chcel skríknuť, bojovať, keď uvidel jej žiarivé jasnozelené oči a zarazil sa. Na moment v ňom svitla nádej, ale potom so zúfalým smiechom spustil zase hlavu na hruď, pretože si myslel, že ide o ďalší z vešticiných prízrakov.

Monika si znovu položila ruku na jeho plece a zatriasla ním, ale mladík to vzdal. Dievčina nevedela, koľko ešte majú času, ale nemienila ho strácať. Položila svoj oštep na zem a okamžite začala hľadať, ako odpútať Kaia od stola, no tie úchyty boli divné.

„Ako sa tá blbosť rozopína?" spýtala sa mladíka, ale ten sa len zúfalo uškŕňal. „Ak to vieš, mohol by si mi to povedať," odsekla škaredo Monika a Kai na ňu skúmavo pozrel kútikom oka.

„Dobrý trik, ale ja ti na to už nenaletím," zašepkal a vtom dievčina prišla na systém pút. Kaiove ruky zrazu padli vedľa jeho tela, pričom teraz ho k stolu pridržiavali už len dva pásy, ktoré mal okolo hrudi a trupu.

„Počuj. Vidím, že si si prešiel peklom, ale ak nebudeš spolupracovať, tak ťa k tomu východu dokopem," začala Monika, pričom mu odpútala nohy. Následne sa postavila pred neho a on na ňu podozrievavo pozrel. „Vieš akú prednášku by som dostala od Rena, ak by som sa vrátila bez teba? Občas je neznesiteľný... Teraz ti odopnem tieto pásy, priprav sa, ináč spadneš."

Keď odopla posledné dva pásy, ktoré Kaia držali, Monika musela mladíka pridržať k stolu, lebo bol meravý ako stĺp.

„No tak, vylez z tej jamy," precedila skrz zuby, keď sa ho snažila vydvihnúť z priehlbiny v zemi. Kai si ale vytiahol z výseku len jednu nohu, čo spôsobilo, že Monika stratila rovnováhu a mladík sa na ňu zvalil celou svojou váhou.

Podlaha hlasno zadunela, keď Monika padla na svoj štít, ktorý mala pripevnený na chrbte, a z úst jej vyšiel bolestivý ston. Cítila sa ako prevalená korytnačka, pričom sa pod Kaiovou váhou priam dusila.

„Ala, choď dávať pozor k tým schodom, kam šla veštica,"kývla sučke Monika, keď sa mladík konečne oprel o svoje ruky a dovolil jejdýchať. Kai sa pozrel do očí dievčiny so skúmavým neveriacim pohľadom.