✔📖 DRAČIA PERLA - kniha prvá - Zelený drak

9) č.1/2 Renove spomienky

Monika sa obzerala okolo seba, ale okrem hmly nič nevidela. Dokonca ani jej baterka nebola schopná preťať závoj hustého tmavého dymu.

Sain sa ale tváril nadšene, bol vo svojom živle a konečne sa mohol nakŕmiť. „Tak sa na to pozrime," a mávol pred sebou rukou. Vtom sa hmla okolo nich začala formovať do rôznych tvarov, až uvideli prekrásnu ženu, ktorá stála na schodoch hlavného domu v dedine Zeleného draka. Budova vyzerala o dosť novšie, než ako ju videla Monika, ale ináč bola nezameniteľná. Žena mala veľmi jemné črty tváre, dlhé hnedé vlasy spletené do voľného vrkoča a malé tmavohnedé oči. Moniku svojím výzorom úplne uchvátila.

„Kto to je?" spýtala sa tíško, akoby sa bála, že ju žena začuje.

„Nemusíš šepkať, je to len spomienka," uškrnul sa na ňu Sain. „Neviem, kto to je, ale toto je prvá zaujímavá spomienka tvojho bojovníka," a vydal zvuk, ako keď si človek pochutnávaná na jedle. „Toto chcem vidieť," dodal nadšene.

Moniku trochu zmrazilo, ak mu tá spomienka tak chutí, nebude vôbec príjemná.

„Ren, počul si ma?" povedala sladkým hlasom prekrásna žena. „Nieže zase zídete z cesty, les je veľmi nebezpečný. Len zaneste jedlo vašim otcom a hneď sa vráťte."

„Mami, môžem ísť s nimi?" vykukol spoza jej sukne malý kučeravovlasý chlapec s bacuľatými líčkami – nemohol mať viac ako šesť rokov.

Žena sa k nemu sklonila a pohladila ho po tvári. „Môžeš, zlatíčko," povedala nežne a venovala mu jemný úsmev.

Chlapček veselo scupotal zo schodov, keď sa ozvalo: „Ale mami, bude nás len zdržovať. Sľubujem, že nezídeme z cesty, len nech ho nemusíme brať so sebou."

„Ren," pozrela na neho prísne matka, „už minule s vami chcel Kai ísť, zober ho so sebou a daj na neho pozor."

Vtom Monika pocítila, ako sa to Renovi protivilo a neochotne chytil bratovu ruku. Pochopila, že jeho spomienky vidí presne, ako ich on prežíval – cez jeho oči. K tomu nejakým spôsobom cítila aj to, čo vtedy on.

Ren otrávene pozrel na svojich dvoch kamarátov, ktorí sa mu chechtali. Ešte venoval matke prosíkajúci pohľad, ale nepomohlo mu to. Matka sa na neho len nežne usmiala a vybrala sa do hlavnej budovy.

Hneď, keď mu zmizla z dohľadu, Ren pustil bratovu ruku a utrel si ju do hrude. „Nezaostávaj, lebo ťa necháme napospas vlkom," odsekol Kaiovi a pobrali sa smerom k lesu.

Čo si Monika uvedomila bolo, že dedinu v tej dobe ešte neohraničoval vysoký plot, takže chlapci priamo od hlavného domu prešli na lesnú cestu.

„Dáme závod?" spýtal sa po chvíli jeden z chlapcov.

„Nemôžeme, Kai by to nezvládol," odsekol podráždene Ren a pozrel dozadu na svojho brata. On šiel vpredu so svojimi kamarátmi a Kai cupotal za nimi. Vôbec mu neprekážalo, že nestíha veľkým chlapcom, len sa tešil z toho, že môže ísť s nimi.

„Čo je vôbec na ňom také výnimočné?" šepol opovrhujúco chlapec s polodlhými strapatými hnedými vlasmi a tiež sa pozrel na Kaia.

Druhý chlapec s krátkymi blond vlasmi, ktorý kráčal v strede, doňho štuchol a vyvalil oči. „Luis, s úctou. Je to budúci Zelený drak, bude veliť všetkým východným kmeňom."

„Stačí sa narodiť v správny čas," odsekol Ren.

„Tomu nerozumiem," povedal znovu Luis. „Len preto, že sa narodil v noc, keď sa mesiace na oblohe zoradili, dostane práve on moc Zeleného draka? To nie je spravodlivé," povedal rázne, ale potichu, aby ho Kai nepočul.