✔📖 DRAČIA PERLA - kniha prvá - Zelený drak

8) č.1/3 Labyrint

Vďaka glimmer_raccoon sa editácia vyšvihla na nový level 🙌 Ďakujem ti 😉

Ren ťahal Moniku na koniec chodby, kde prudko zastavil pri mrežiach. Pustil jej zápästie, zobral zo steny najbližšiu fakľu a s vrzgotom otvoril dvere, ktoré odhalili točité schody vedúce do podzemia. Monika sťažka prehltla pri pohľade na desivú tmu, ale potom nasledovala Rena, ktorý sa bez váhania vybral dole.

Dievčina sa jednou rukou pridržiavala studenej steny a opatrne našľapovala na kamenné schody nasledujúc oranžové svetlo Renovej fakle. Po chvíli na moment zastavila, zdvihla pohľad od schodov, aby sa jej prestala krútiť hlava, potom rýchlo pokračovala, aby Rena nestratila z dohľadu.

Keď schody konečne ubudli, Monike celkom odľahlo a pretrela si oči. Pocítila, že sa ochladilo. Položila svoj oranžovočierny batoh na posledný schod a začala sa v ňom prehrabávať.

„Čo robíš?" pozrel na ňu prekvapene Ren.

„Je tu chladno," odvetila a vytiahla svoj čierny kabát, ktorý pred veselicou napchala do tašky. Kým si ho obliekala, Ren fakľu namieril do chodby pred nimi, ale jej svetlo nedokázalo preťať temnotu. Ešte predtým, než si Monika hodila batoh späť na chrbát, vytiahla z jeho horného vrecka baterku a objavila tam aj svoje digitálne hodinky. Napadlo jej, že by sa im mohli hodiť na orientáciu, a nasadila si ich na zápästie pod náramok od Tomena. Keď rozsvietila display hodiniek, ukazovali čas 22:49.

„Už si hotová?" pozrel na ňu Ren a Monika si rýchlo nasadila tašku na chrbát. Keď sa postavila vedľa Rena, zapla baterku, ktorá okamžite osvetlila chodbu. Muž sa zatváril udivene, ale spokojne, potom sa vybrali do hlbín labyrintu.

Čím ďalej postupovali, tým väčší nepokoj Monika pociťovala. Síce steny chodby vyzerali stabilne, ale vzduch bol pomerne riedky a vlhký. Ešte k tomu museli dávať pozor na každý krok, lebo zem pokrývalo blato.

„Ako ďaleko je Severný kmeň?" spýtala sa nervózne Monika, keď nadobudla dojem, že z chodby neubúda.

„Podzemím by to malo trvať menej ako na povrchu, ale neviem presne."

„A ako ďaleko je to na povrchu?" dožadovala sa aspoň nejakej odpovede dievčina.

„Deň cesty," odvetil Ren, pričom na ňu pozrel kútikom oka. Nezatvárila sa nadšene, len mimovoľne začala prikyvovať hlavou, pričom sledovala, či na ňu niečo nevyskočí z temnoty.

Prešli veľký kus cesty, kým dorazili k prvému rázcestiu. Ren pri výbere cesty ale vôbec neuvažoval, len plynule pokračovali ďalej. No Moniku jeho rozhodnosť neupokojovala, chodby za nimi pohlcovala temnota, cez ktorú nevidela ani svojimi dračími očami, a znervózňovalo ju, že tu dole nemala ako využiť svoju moc.

„Si v poriadku?" spýtal sa Ren a Monika sa zľakla, keď jeho hlas preťal jej panické myšlienky.

„Samozrejme," povedala trasúcim sa hlasom a znovu sa obzrela po okolí. Cítila sa ako v strašidelnom dome – v neustálom napätí – s tým rozdielom, že tu neboli šípky s nápisom VÝCHOD.

Vtom došli do časti labyrintu, kde bola akási kruhová sieň so siedmimi možnými cestami.

„Už sme v tretine cesty," usmial sa Ren. Potešilo ho, že sa nestratili, a Monike tiež trochu odľahlo. Rozsvietila si hodinky a uvidela čas 01:13. Pozrela za seba na cestu, ktorou prišli, a začala odhadovať, koľko kilometrov mohli prejsť. Usúdila, že po sťaženom blatnatom teréne, ktoré ich dosť spomaľovalo, mohlo ísť o šesť kilometrov.