✔📖 DRAČIA PERLA - kniha prvá - Zelený drak

7) č.1/4 V dedine Zeleného draka

Monike prišlo, že sa jej pootočil i žalúdok a zahmlilo sa jej pred očami. Našťastie ju Ren držal za ruku a nenechal ju spadnúť.

„Si v poriadku?" spýtal sa jej nežne, ale Monika s odpoveďou počkala až do chvíle, čo si bola istá, že nebude zvracať.

„Myslím, že už je to dobré." Keď tie slová dopovedala uvedomila si, že je v Renovom náručí a okamžite z jeho objatia vykĺzla. Cítila, ako jej tvár štípe červeň a radšej sa mu otočila chrbtom. Jej oči zrazu zaregistrovali, že už nie sú v pivnici pána Longa a začala sa obzerať po malej miestnosti. Boli v akejsi drevenej stavbe, kde okrem vyrezávaného dreveného oltára v strede útleho priestoru, boli na stenách len poličky s rôznymi fľaškami. Monika ale mala z toho miesta divný pocit, akoby steny vyžarovali energiu. Vyvolala preto moc Zeleného draka a s jeho jasnozeleným pohľadom sa obzrela po miestnosti. V tom momente dievčine padla sánka. Steny boli zdobené jasnozeleným písmom podobným tomu, čo mala na náramku od Tomena. Vyzeralo to, akoby celá miestnosť slúžila na vyobrazenie mýtického príbehu Zeleného draka, ktorého história pokrývala všetky steny. Texty doplňovali nádherné maľby drakov, z ktorých ju najviac zaujala tá, kde sa tri majestátne draky týčili nad štvrtým a pazúrmi mu siahali do tela.

„Čo to je?" otočila sa k Renovi ukazujúc na stenu.

„Neviem, ja tie obrazy na stene nevidím. Sú určené len očiam tých, čo majú moc Zeleného draka."

Monika trochu sklamane prikývla a pozrela na oltár, pomocou ktorého prestúpili do tohto sveta. V skutočnosti to bol orezávaný kmeň stromu, ktorý vychádzal spod podlahy, s koreňmi stále v zemi. Vďaka sile Zeleného draka mohla dievčina vidieť skutočnú krásu tohto diela. Bolo zdobené žiarivými ornamentami, ktoré viedli hore do vytesanej podobizne draka.

„Vypi odvar so slzou, čo ti dal Long," odvetil po chvíli Ren a Monika odtrhla oči od oltáru. Vytiahla fľašku z vačku nohavíc a vypila jej obsah. Bol dosť kyslý a jej tvár sa vykrivila až tak, že sa Ren nedokázal ubrániť úškrnu.

„Rozumieš mi?" spýtal sa jej a Monika si uvedomila, v pozadí Renových slovenských slov počula inú reč. Bolo to, ako keď človek pozerá starý prekladaný film, kde úplne nestlmili pôvodný zvuk.

„Áno," odvetila v Renovom jazyku. „Ale toto je fakt zvláštne," usmiala sa trochu nesvoja.

„Zo začiatku ti to tak bude pripadať, ale potom sa naučíš zvuk v pozadí ignorovať," dodal vecne. „Keď vyjdeme zo svätyne, tak sa drž za mnou a buď pripravená sa brániť."

„Čože? Prečo? Myslela som si, že sme v tvojej dedine," pozrela na neho panicky dievčina.

„To síce sme, ale odkedy východné kmene nemajú v rukách moc Zeleného draka, tak si začali Houréni dovoľovať. Prechádzajú na naše územie a podľa mojich správ už dokonca obsadili teritórium dvoch z našich kmeňov. Táto dedina nie je ďaleko od ich územia, takže musíme byť ostražití."

Monike sa rozbúšilo srdce, ale nebála sa. S Hourénmi si dokázala poradiť už v jej svete a to ešte nedokázala plne ovládať moc Zeleného draka. Teraz si bola vo svojich schopnostiach istá a celkom sa potešila, že bude môcť silu použiť.

Renovi teda len prikývla, že rozumie a on opatrne otvoril dvere svätyne. Vtom do rámu dverí vletela malá dýka a Monika sa prestrašene pozrela smerom, z ktorého priletela.

Neďaleko nich stál mladý blonďavý chalan a ceril na nich zuby. „Ren?" spýtal sa trochu neisto.

„Elion," pozrel na chlapca s úškrnom Ren a ten k nim podišiel.