✔📖 DRAČIA PERLA - kniha prvá - Zelený drak

1) č.2/2 Driemajúce nebezpečentvo

Neochotne pozrela na Rena, očakávajúc na jeho tvári akýsi víťazný úsmev, ale ostal mu len jeho prísny kamenný výraz – nerozumela tomu.

„Tak poďme, nech to máme za sebou. Nemám čas sa v tomto svete zbytočne zdržiavať," vyhlásil otrávene Ren a namieril si to k priestoru pod schodmi.

Monika okamžite stratila farbu z tváre, pričom k nemu priam priskočila, keď uvidela, že si do ruky zobral jeden a polmetrovú tyčovitú zbraň. Mala obrovský list čepele, s priamym hrotom v ose rukoväte, a viacerými hákmi na druhej strane.

„To nemyslíš vážne, však?! To sa chceš po Prahe premávať s tou zbraňou?! Zošalel si?! Veď nás hneď odchytí polícia a s vaším vysvetlením, ktoré by zahrňovalo tie historky, sa dostaneme akurát tak do blázinca!" povedala jedným dychom.

Vtedy k nim pristúpil i pán Long a súhlasne začal prikyvovať. „Slečna Monika má pravdu Ren, to tu budeš musieť nechať."

„A čo to ostatné?" spýtala sa, keď si všimla rôzne druhy zbraní, čo mal pripevnené na chrbte. Mal tam dva kratšie päťdesiať centimetrové meče, veľkú dýku so širokou trojuholníkovou čepeľou a šabľu so zakriveným hrotom. Akoby to nestačilo, za opaskom mal ešte zastrčené dve krátke dýky.

„Ak tu nechám i tieto zbrane, tak šanca, že tvoju kamarátku dostanem zo zajatia živú, sa výrazne zníži. Hlavne, ak je únoscov viac," odvetil nezaujato Ren.

Monika zneistela a nervózne pozrela na pána Longa, ktorý začal niečo hľadať v krabiciach pri stene. Netrvalo mu dlho a z jednej z nich vytiahol dlhý tmavohnedý kožený kabát.

„Toto prehoď cez seba. Takto to bude v poriadku, ale policajtom sa radšej vyhýbajte," dodal starec, keď už mal Ren na sebe kabát. Muž prikývol a vybehol hore schodmi, von z pivnice.

Monika sa vybrala okamžite za ním, pričom krútila hlavou nad svojím rozhodnutím. Ren sa hnal malými uličkami Prahy hlava-nehlava a ona za ním musela vždy popobehnúť, aby mu vôbec stíhala. Zdalo sa, že muž vie presne, kam mieri – čo sa Monike nezdalo. Po tom, čo pred auto vyskočil už asi tretí krát, tak ho schmatla za rukáv a stiahla na chodník.

„Spomaľ! Vieš vôbec, kam ideš?!"

„Čo? Ty to nevidíš?" spýtal sa mierne zmätený, akoby ho vytrhla zo sústredenia. Znovu otočil pohľad smerom, ktorým to mal pôvodne namierené, a až v tom momente si Monika všimla, že jeho oči sa pomaly menili... S desom sledovala, ako sa mu rozširovala zornica, až mu úplne prerástla dúhovku. Spomenula si na slová únoscov – dračie oči vidia cestu – toto boli dračie oči?

Vytrhol sa z jej zovretia a pokračovali v ceste.

***

Po približne dvadsiatich minútach, sa dostali do akéhosi parku. Monike sa to tam zdalo byť povedomé, ale to, kde sú, jej došlo, až keď videla krajný pilier mostu, ku ktorému mierili. Boli v praku Folimanka, neďaleko jej bytu.

„Sú tu," odvetil Ren s rukou vzadu pod kabátom, pripravený vytiahnuť niektorú zo svojich zbraní.

„Čože? Kde?" pozrela smerom, ktorým upieral zrak, a telom jej prešli zimomriavky. „Za tou mrežou, v tom pilieri?"

Ren si ťažko vzdychol a pristúpil k Monike. Položil si ruky na jej ramená a zahľadel sa do jej očí. Najprv bola v rozpakoch, netušila, o čo sa snaží, ale potom uvidela to, čo predtým – zornica sa mu pomaly rozšírila, až mu nebolo vôbec vidieť dúhovku.

Teraz, s pohľadom upretým priamo do jeho očí, cítila, ako na ňu tento úkaz pôsobí – preniesol ju do tranzu. Končatiny jej ochabli a zem sa mierne zatriasla. Na moment všetko sčernelo a keď si Monika zase uvedomovala kde je, veci sa zmenili... svet zosivel. Zmizli všetky farby z okolia, ale nie len to! Z parku sa vytratili všetky stromy, ktoré ich doteraz obklopovali a zo stien mostu, či okolitých múrov, zmizli grafity. Dole z kopca ani nevidela, všetko bolo zahalené do zvláštnej hmly a vzduch sa ochladil.

„Čo sa stalo? Prečo..." ale už nestihla položiť ďalšiu otázku.

„Na toto nemáme čas," odsekol Ren a postavil sa za ňu. „Sú za tými mrežami a očakávajú, že prídeš sama. Choď! A nepleť sa mi do cesty."

Vtom do nej strčil, ale keď sa Monika naštvane otočila s otázkou, že čo akože má urobiť, on tam nebol. Telom jej prešla hrôza a doľahla na ňu nereálnosť situácie. Bez ďalšieho rozmýšľania sa štipla do ruky, a keď pocítila bolesť, zistila, že sivé okolie nie je výplod jej fantázie – sklamalo ju to. Čo by za to dala, kebyže toto je len nočná mora?

Hlavou jej prebehol rozhovor, ktorý mala s pánom Longom po tom incidente, ktorý ju doviedol až sem. Hovoril jej, že si pre ňu prídu kvôli tej moci, ale že ju potrebujú živú.

Rozhodla sa preto vyjednávať s únoscami, kým sa odniekadiaľ Ren nevynorí a nezneškodní ich.

Odhodlane vzdychla, pozbierajúc všetku odvahu, čo mohla, a vybrala sa k pilieri.

Plán bol dobrý. Ale hneď, keď pri mrežiach uvidela nestráženú kamarátku, rozum šiel stranou a jediné, na čo mohla myslieť bolo, že ju odtiaľ musí rýchlo dostať!

Mierne ťukla do mreží a tie nehorázne zavŕzgali.

„Hlasnejšie to už nejde?" odfrkla šeptom dievčina s okrúhlou tvárou a na krátko ostrihanými vlasmi. Lucia hľadela na Moniku cez svoje dioptrické okuliare viac otrávene, než vystrašene – akoby si myslela, že toto celé je len zlý žart. Sedela na zemi so zviazanými rukami i nohami, pričom mala na sebe akurát hrubú modrú mikinu, sivé tepláky a domáce papuče – dalo sa vidieť, že ju vytiahli priamo z bytu.

Monika sa po jej poznámke zamračila a skúsila k nej prekĺznuť bez toho, aby sa zase dotkla mreží.

„Si v poriadku?" opýtala sa jej, keď už pri nej čupela.

„Budem, keď ma rozviažeš a vypadneme odtiaľto!" odsekla Lucia.

„Jop, hneď..." vykoktala Monika a rýchlo začala uvoľňovať povrazy.

„Snáď si si nemyslela, že to bude také ľahké?" ozval sa za ňou divný smiech, ktorý presýtil malú temnú miestnosť. Ten zvuk bol ale ihneď priškrtený, a keď sa Monika prestrašene otočila, uvidela Rena, ktorý jednému z únoscov tisol ku krku veľkú dýku s trojuholníkovou čepeľou.

„Ale áno," sykol zarastený muž skrz zuby a vyzeral nebezpečnejšie než únosca. „Koľko vás ešte je?!" opýtal sa ho agresívne, lenže únosca mlčal. Ren chlapovi v stredom veku, v podobnom ošarpanom starodávnom oblečení aké mal on, pritlačil dýku na krk tak, že mu z neho začala miernym prúdom tiecť krv. Únosca ale neprehovoril.

„Boli dvaja," odpovedala mu Lucia. „No ten druhý odišiel hneď po tom, ako ma sem priviedli."

Moniku prekvapil kamarátkin prístup. Nielenže nebola vystrašená, ale celú situáciu brala tak prirodzene.

„Choďte von," pozrel Ren vážne na Moniku, ale tá sa ani nepohla. Lucia naopak poslúchla, zdvihla sa a i svoju nepríčetnú kamarátku odtiaľ vytiahla.

Monika cítila hrču v hrdle. Nechcela, aby toho chlapa Ren zabil, ale nedokázala ani len pípnuť. Jedna časť jej vedomia stále nebola schopná prijať realitu.

Vtedy uvidela, že bola zase v parku Folimanka, ktorý poznala – plného októbrových farieb. Zahľadela sa do pestrých korún stromov, aby sa upokojila a nemyslela na to, čo sa deje v miestnosti za mrežami. Bola rada, že sa to skončilo, ale to ešte netušila, ako veľmi sa mýli...

***

Druhý únosca ich totiž z diaľky pozoroval a následne sa vrátil do svojho sveta, kde už očakávali jeho hlásenie.

„Pani moja, všetko vyšlo podľa plánu. Bol s ňou aj Kán, ako ste očakávala. Ale kamarátku toho dievčaťa sme stihli nakaziť predtým, než sa objavili."

------
Poznámka pre mojich verných čitateľov, ktorí sledujú zmeny v príbehu:
Ako vidíte Renove postavenie je premenované, pretože u neskoršich kapitolách mi to pôvodné označenie prišlo mätúce.

Poznámka pre nových čitateľov:
Nebojte sa, všetko bude vysvetlené. 😉