✔📖 DRAČIA PERLA - kniha prvá - Zelený drak

7) č.2/4 Veselica

Ren sa vyčítavo pozrel na veliteľa dediny Zeleného draka. Vedel, že ho možný útok Hourénov trápil viac, než to na sebe nechal poznať.

Lenže Malen nahodil ďalší falošný úsmev, ignorujúc Renov prísny výraz. „Dlho si nebol doma chlapče, Frída sa na teba už teší a určite z vás bude nadšená," povedal s tajomným úsmevom. Ren chcel protestovať, ale vtedy k veliteľovi pristúpil nejaký bojovník a Malen dvojici kývol, nech odídu.

Ren nebol nadšený z odbitia, ale poslúchol a otočil sa aj s Monikou v pätách na odchod.

Keď zliezli z pevnosti, Ren sa vybral skrz stred dediny k asi o kilometer vzdialenej veľkej stavbe, ktorá sa vynímala nad ostatné domčeky. Príbytky dedinčanov mali obdĺžníkovú kôlovitú konštrukciu, kde priestor medzi kôlmi bol vyplnený prútmi a ohádzaný hlinou. Všetky domčeky pôsobili milým starým dojmom a Monike sa to tam veľmi páčilo.

Dvojica kráčala bez slova, bok po boku, na širokej vyšliapanej prašnej ceste. Monika si pritom udivene obzerala okolie a čím boli bližšie k veľkej stavbe na konci cesty, tým častejšie vídala ženy. V porovnaní s mužmi jej pripadali veľmi jemné a krehké, pričom ich ruky prezrádzali ako ťažko vedia pracovať. Väčšinou boli oblečené v dlhých jednoduchých nevýrazných šatách, pričom tie mladšie mali okolo pásu akési spevnenie pripomínajúce korzet a tie staršie mali zástery.

Keď došli na koniec prašnej cesty, dvojica sa ocitla pred obrovským hlavným domom dediny, ktorý mal dve poschodia.

„Á, už ste tu?" vykukla zrazu Elionova blonďatá hlava z veľkých vchodových dvier.

„Ty si na nás čakal?" spýtal sa ho zmätene Ren.

„Jasne. Malen ma poveril, aby som sa postaral o nášho hosťa," a venoval Monike šibalský úsmev. „Áu," povedal, keď dostal zozadu pohlavok. Vtedy sa vedľa neho ocitala nízka staršia žena s plnými krivkami a rovnakými blond vlasmi ako Elion.

„Ty sa o ňu starať teda nebudeš! Mal si ich ku mne akurát odprevadiť a ani to si neurobil!" povedala rázne, ale milo žena, ktorá sa so širokým úsmevom otočila k Renovi a Monike. „Ren? Ledva som ťa spoznala, pristane ti to. To dievča má na teba dobrý vplyv," odvetila veselo a pristúpila k nim.

„Pani Frída," odvetil Ren a mierne sa uklonil na pozdrav. Frída len mávla rukou, pristúpila k nemu a priam ho stiahla o pól metra nižšie, aby ho mohla vybozkávať.

„Naozaj vyzeráš dobre Ren, môžeš kľudne ísť, ja sa o Moniku postarám," a potľapkala ho po hrudi. Ren bez slova prikývol a vybral sa do domu. Ešte venoval Monike letmý pohľad a panika v jej očiach ho v duchu pobavila.

„Ahoj moja, ja som Frída, Elionova mama," pristúpila nízka žena k Monike a začala si ju obzerať. „No, musím povedať, že Elion vôbec nepreháňal. Si fakt pekná a aká vysoká! Ale čo to máš na sebe? V tom druhom svete sa obliekate naozaj zvláštne. Ale neboj sa, ja to napravím, nájdeme ti na oslavu niečo vhodnejšie," a už ju ťahala do obrovského domu.

Monika si vtedy mohla lepšie obzrieť hlavný dom, ktorý sa od ostatných obydlí líšil nielen veľkosťou – do výšky i šírky – ale celkovou stavbou. Na druhej strane vchodových dvier totiž bolo nádvorie s arkádami. Pôsobilo to dojmom akoby v dedine bola ďalšia, trochu vyspelejšia spoločnosť.

Na nádvorí malo pár žien rozložené veľké kotle a podľa vôní, ktoré napĺňali vzduch, varili čosi ako guláš. Ďalšie ženy sa tam rôzne motali a vešali na trámy ozdoby z kvetov.

„Ako vidíš, už je skoro všetko pripravené," džavotala Frída. „Keď zapadne slnko, otvoríme vchodové dvere pre dedinčanov, chlapci nám budú hrať hudbu a dobre sa najeme – bude zábava," dokončila so šťastným povzdychom. Následne Moniku zaviedla do prvej miestnosti na pravej strane od vchodových dvier.