Jeden dôvod

9.

„Vyhodili ma." lapala po dychu ako vrcholový športovec po prekonaní rekordu.

„Odkiaľ?" nechápavo som na ňu civel.

„Zo školy." Po tvári jej stekala jedna slza za druhou. Pristúpil som k nej a objal ju.

„Ale no tak. Je tam toho veď aj bez vysokej sa dá žiť." Snažil som sa jej situáciu odľahčiť.

„Keď sa to dozvedia naši..." skryla si tvár do dlaní.

„No tak im proste vysvetlíš, že je to normálne nemať vysokú." Trošku podráždenejšie som povedal.

„Neviem čo budem robiť." Pokrútila zúfalo hlavou a zahľadela sa mi do očí.

„No čo by si asi tak robila?! Budeš makať. Tak, ako ja, Matthew aj všetci ostatní!" rázne som rozhodil rukami. Zarazene na mňa hľadela.
Možno som bol odporný, ale fakt som si nechcel kaziť náladu jej problémami. Chcel som iba prejsť do vedľajšej miestnosti a v kľude dohúliť svoju dávku.

„Dáš si cigu?" prívetivo som sa opýtal snažiac sa vyžehliť si predchádzajúci výstup. Hľadiac do zeme jemne mykla plecami.

„No tak, poď. Prečistí ti to hlavu." Objal som ju okolo pliec a zaviedol do miestnosti plnej dymu.

∆∆∆

O TÝŽDEŇ NESKÔR

Mal som sa stretnúť s Dominicom. Vošiel som do skeletu budovy a vyšliapal na druhé poschodie. Už od schodiska som videl, že v miestnosti niekto je. Pousmial som sa. Dominic nikdy nechodil načas. Prekročil som prah dverí.

„Čo tu dopekla robíš?!" zareval som na spiacu Rose. Ležala na jednom zo zafúľaných matracov v teplákovej mikine s kapucňou na hlave a obtiahnutých legínach.

„Ja len..." prudkým trhnutím zdvihla hlavu.
„Zaspala som."

„Čo tu chceš?" zagánil som na ňu a otočil sa ku skrinke s potravinami. Vytiahol som sáčok zvlhnutých čipsov a pár si vložil do úst.

„Bývam tu." Sklopila zrak. „Naši ma vyhodili z domu." Zaleskli sa jej oči. Vložil som si do úst ďalší čips a hlasno ho rozhrýzol.

„Tak to už je niečo." Uznanlivo, bez súcitu som jej odpovedal. „Prečo?"

„Všetko som im povedala. O škole,... aj drogách."

„Si fakt sprostá." Uznal som. Rozplakala sa. „Na." Hodil som jej vrecúško s piatimi tabletkami. „Daj si jednu za deň, možno za dva podľa toho ako sa budeš cítiť. Viac nemám." Odložil som jedlo späť do skrinky. Mlčky sme stáli až kým sa neobjavil Dominic.

∆∆∆

O TRI MESIACE NESKÔR

„Vstávaj! Je čas sa trochu pobaviť." Vytiahol som ju do stoja a siahol jej pod tričko.

„Daj mi pokoj." Snažila sa dostať moju ruku z jej tela, zatiaľ čo ja som bozkával jej krk. Kožu som silno vsal do svojich úst a jazykom sa snažil čo najviac zatlačiť k podnebiu.

„Aiden prestaň!" vo chvíli keď ma odsotila jej už na krku svietil červený fľak. Okamžite si ho rukou prekryla.

„Už vyše dvoch mesiacov ma odmietaš. Čo si myslíš, že si jediná na svete? Keď nie ty, tak mi dá iná." Trochu agresívne som do nej sotil. „Tak si to dobre rozmysli." Silno som jej stlačil líca smerom k sebe.

„Prestaň!" zapišťala takmer nezrozumiteľne.

„Lebo čo?! Hm?! Čo urobíš?" približoval som svoju tvár k tej jej.

„Aiden. Pusť ju." Zaznel od dverí hlas Matthewa. Krátko som po ňom hodil pohľadom a následne prudkým trhnutím pustil jej tvár.

∆∆∆

Vo chvíli keď som si strkal mobil späť do vrecka, hodiny ukazovali niečo po desiatej. Oči sa mi zatvárali no hluk okolia mi zabraňovali v spánku. Hudba hrala hlasno, všetci naokolo mali nekoordinované pohyby. Správanie niektorých bolo tlmené, zatiaľ čo ostatní sršali energiou. Dominic tancoval v rohu miestnosti. Cez otvor v mieste dverí som videl spiacu Rose vo vedľajšej miestnosti. Z prízemia budovy sa ozval akýsi rachot. Absolútne som mu nevenoval pozornosť až kým som nezačul krik.

„Kriminálna polícia zostaň ležať! Počuješ?! Nehýb sa!" reval chlap v čiernej kukle mieriac na Rose zbraňou, zatiaľ čo mnohopočetná skupina rovnako odetých mužov vbehla medzi nás.

„Ľahni si na zem! Počuješ?! Ľahni si!" z toho hluku mi išla prasknúť hlava. Zozadu sa na mňa ktosi vrhol. Nemal som silu ubrániť sa ťarche jeho tela. Bezmocne som vykríkol. Zahliadol som vystrašenú Rose, do ktorej strkal jeden z ozbrojencov. Na rukách som pocítil zovretie pút a chlapík zo mňa konečne zliezol. Môj prehúlený mozog vyslal totálne nepremyslený rozkaz. Začal som sa metať, kopať všade naokolo. Chcel som von z tejto pohromy. Prial som si, aby to bola iba nočná mora. No až veľmi neskoro som si uvedomil bezvýchodiskovosť situácie. Do chrbta mi vrazilo niekoľko úderov až sa mi pred očami zjavila tma.

∆∆∆

Rose

Sedela som v tmavej miestnosti s umelým osvetlením. Kovová stolička ma chladila a na lícach mi pomaly schli slzy. Do miestnosti vošiel muž približne v mojich rokoch možno o trošku starší. Na stôl hodil zložku v bledohnedom obale a sadol si oproti mne. Chvíľu si ma mlčky prezeral.

„Tak... Kde začať." S energiou otvoril spis a prevrátil pár strán.

„Nechcem mať s tým svinstvom nič spoločné."

„Na to je už trochu neskoro... Ale môžeme sa dohodnúť." Spýtavo nadvihol obočie.

„Čo považujete za dohodu?" pod stolom som si nervózne šúchala dlane.

„Povieš mi čo budem chcieť, ja sa na oplátku prihovorím na súde." Chvíľu som premýšľala a potom prikývla. Takmer okamžite mi začal klásť otázky. Nemala som pocit, že by mi chcel zrovna pomôcť, tak, ako sa tváril na začiatku. No mala som aspoň malú nádej na trochu lepší koniec.