Jeden dôvod

36.

∆∆∆

„Slečna Rose Fosterová?“ chlapík zaklopal na otvorené dvere mojej pracovne. Prezrela som si jeho tmavú kombinézu s logom doručovacej spoločnosti.

„Áno, nech sa páči. Pomôžem Vám?“ oprela som sa v kresle a prestala vypĺňať papiere.

„Mám pre vás zásielku, sem Vás poprosím podpis, že ste ju prevzali.“ Ukazoval na vybodkované miesto na papieri.

„Prepáčte to bude asi omyl. Ja som si nič neobjednala.“ Zvraštila som obočie.

„Je mi jasné, že toto ste si sama neobjednali.“ Usmial sa.

„Koľko treba zaplatiť?“ opýtala som sa, keď som vzala pero do ruky.

„Je to vyplatené.“ Počkal kým som sa podpísala. „Sekundu.“ Vyšiel von z dverí a zohol sa po niečo naľavo od nich. „Nech sa páči.“ Podal mi veľkú kyticu poľných kvetov a pivónii. Pozrela som na neho už o čosi vľúdnejšie a on s úsmevom zmizol za dverami. Medzi kvetmi bola zapichnutá ceduľka z hnedého papiera. Vytiahla som ju a otvorila.

Z tvojej krásy sa mi krúti hlava.
                                              J.E.

Doširoka som sa usmievala a nedokázala nájsť slová. Do rúk som vzala telefón a premýšľala nad textom SMS správy.

Ďakujem.🖤

Nakoniec som napísala najjednoduchšiu vec akú som mohla.

∆∆∆

Ležal som na gauči so zapnutou televíziou no nevnímal som ju. Pred očami som mal neustále Roseinu tvár a nedokázal ju pustiť z hlavy. Dnes mala byť do večera v práci a stretnúť sme sa mali až zajtra no mal som pocit, že to nevydržím. Natiahol som na seba džínsy, prvé tričko, ktoré som našiel a zamkol vchodové dvere.

Keď som vystúpil a pozrel sa hore, v jej kancelárií sa ešte svietilo. Vlastne to bola jediná miestnosť, v ktorej sa svietilo. Budova ešte nebola zamknutá a na schodisku svietili iba tlmené bodové svetlá. Vyšiel som na tretie poschodie, odbočil na chodbu vpravo a potom vľavo. Zarazil som sa však, keď som zbadal, že v kancelárii nie je sama. Jej postavu takmer celú, prekrýval muž. Blonďavé dlhšie vlasy, čierne tričko so zeleným pásom na pravom rukáve, štíhla postava. Rose ustúpila nabok. Vyzerala trochu nesvoja. Rozprávala a potom ju on rozrušene prerušil. Chytil ju za ruku, vytrhla sa mu. Pustil som sa rýchlim krokom vpred, zaklopal na dvere a rázne vstúpil.

„Neruším?!“ zdvihol som obočie, vtedy som si všimol, že páska na rukáve je súčasťou rovnošaty závislých v tomto zariadení.  Chlapík čosi zavrčal a nahnevane prešiel okolo mňa. Čoskoro zmizol za rohom. Rose s pohľadom upretým na mňa zdvihla slúchadlo pevnej linky.

„Do troch minút by ste ho mali mať späť. Dajte mi prosím vedieť. Ďakujem.“ Zavesila a pritom sa posadila. Usmiala sa mojim smerom.

„Nechceš mi niečo povedať?“ premýšľal som či som radšej nemal zostať doma.

„Nič to nie je.“ Pokrútila hlavou, prešla ku mne a sadla si mi na kolená. Odvrátil som hlavu keď ma pohladila po líci a na moje potešenie zazvonil telefón. Vstala a podišla k nemu.