Jeden dôvod

63.

„Ty rušíš svadbu?“ tváril sa vydesene.

„To záleží na tebe. Z mojej strany sa nič nezmenilo. Ale tebe do hlavy nevidím.“

„Rose ja...“ opäť sa zasekol.

„Jeremy prosím. Ak ti na nás,“ chytila som si už vykúkajúce bruško „čo i len trochu záleží, vráť sa domov. Vráť sa k nám.“ Ak by bolo treba, pokojne by som si aj kľakla.

„Ako by som mohol? Nedokážem sa na teba ani len pozrieť bez toho aby som sa nenávidel. Ublížil som žene, ktorú milujem najviac na svete. Nedokážem odpustiť ani sám sebe tak ako by si mi mohla odpustiť ty?“

„Ach...“ pokrútil a som sklonenou hlavou s úsmevom na tvári. Bol tak tvrdohlavý...
„Čo sa mňa týka, odpustené si mal skôr než sa to stalo. Nič z toho nebola tvoja chyba. Neurobil si to ty. Viem, že ty by si mi neublížil. Toho sa nebojím.“ Hľadel na mňa ako premoknuté šteňa na vyhriaty pelech. „Začnime znovu. Spolu na to všetko zabudneme, vrátiš sa domov a bude to opäť ako pred tým.“ stále váhal. „Chýba nám náš ocko Jeremy.“ Tie slová mi vychádzali priamo zo srdca. Nemala som možnosť ich premyslieť no keď zdvihol hlavu a v očiach sa mu čosi mihlo, vedela som, že všetko premýšľanie by bolo aj tak zbytočné. Nikdy by som to lepšie nepovedala.

Zahľadel sa mi hlboko do očí, chytil ma za ruku a snubný prsteň, ktorý doteraz zvieral v prstoch mi nasunul na prst. Tvár mi chytil do dlaní a pobozkal ma.

„Aj mne chýbali moje dievčatá.“ Povedal napokon.

„Dievčatá?“ zarazila som sa.

„Uhm. Budeme mať malú princeznú.“ Opierajúc sa svojím čelom o to moje mi priložil ruku na bruško.

„A to máš odkiaľ?“ nadvihla som obočie akoby bol blázon.

„Cítim to.“ Mykol plecami a ja som sa rozosmiala. „Dúfam, že bude mať tvoj úsmev. A vlásky,“ pošúchal si pramienok mojich blond vlasov medzi prstami  „aj tvár a všetko ostatné po tebe. Bude to najkrajšie dieťatko pod slnkom.“ Hovoril s takou náruživosťou akoby opisoval poštárku, Chrisa alebo dieťa, ktoré práve stretol na ulici. Bolo jasné, že aj keď nebol pri nás fyzicky, mysľou bol s nami stále.

Celý večer sme preležali jeden v náručí druhého ako to bolo kedysi. Cítila som sa tak ľúbená a chcená ako ešte nikdy pred tým a bola som presvedčená, že naša dcérka tiež. Ak by boli Vianoce, jeho návrat by bol zaručene najlepším darom pod slnkom. Ale Vianoce neboli a tak jediné čo mi zostávalo bolo ďakovať Bohu, že ho priviedol späť nie len z vojny, ale aj od Chrisa, a že aj keď nám poslal utrpenie v podobe PTSP pomáha nám ho prekonať.

___________________________________________

Ahojte
Ospravedlňujem sa za krátku časť, ale tak to vyšlo. Minulá bola dlhšia a aj keď som nechcela aby to bolo na úkor tejto, nejako som to neodhadla. Ak si hovoríte "Mohla predsa písať ďalej aby časť predĺžila..." Odpoveď je "Nie nemohla." Nasledujúca kapitola totiž bude Epilóg.
Dlho som premýšľala ako a či to už ukončiť a nakoniec som sa rozhodla urobiť to takto. Hoci mi príbeh bude veľmi chýbať všetko sa raz musí skončiť.

Prajem ešte pekný zvyšok nedele.

S láskou vaša
saproK