Jeden dôvod

17.

∆∆∆

„Čo to tak skvele vonia?“ s energiou sa vrútil do kuchyne.

„Večera.“ Zasmiala som sa. Naklonil sa tesne ponad mňa a s privretými očami sa hlboko nadýchol výparov jedla.

„Mám silný pocit, že ti z toho veľa nezostane.“ Hral sklamanie.

„No... Ešte aby to bolo jedlé.“ Nadvihla som obočie, vypla oheň a panvicu posunula na vedľajší horák. Vzala som taniere zo skrinky a otočila sa na odchod ku stolu. Jeremy ma však zastavil a vzal mi taniere z ruky. Prestrel stôl a sadol si čakajúc na mňa.

„Mňam. Lepšiu vec som v živote nejedol.“ Blažene pretočil očami po pár sústach.

„Klamár.“ Pohŕdavo som odfrkla a následne sa zasmiala. Zdvihol ku mne zrak a chvíľku ma s úsmevom sledoval.

Počas večere a aj dlho po nej sme sa zhovárali. Bolo to neuveriteľné ako sme sa o akejkoľvek téme dokázali rozhovoriť. Mala som dojem akoby som ho poznala celú večnosť, bolo to tak príjemné, až to vo mne vyvolávalo strach.
Vstal, pozbieral riad a pustil vodu v dreze. Prešla som ku kuchynskej linke a posadila sa tesne vedľa drezu. Ďalej som rozprávala a sledovala pri tom, ako stiera špinu z tanierov a príboru.

„...Vieš dúfam, že to bolo celkom inak.“ Utrel si ruky do utierky a položil jednu z nich na moje koleno. Kdesi vnútri som zacítila jemné chvenie. Prekvapilo ma to. Jednak tento jeho pohyb a tiež to čo sa odohrávalo v mojom vnútri. Mala som chuť zoskočiť dolu, aby som striasla jeho dotyk no nedokázala som to.

Načiahol sa na vrchnú poličku a uložil taniere. Potom stiahol dlaň z mojej nohy a ja zmätená z vlastného vnútra som radšej zmizla na gauč. Z mrazáku vytiahol téglik zmrzliny, zo šuplíka dve lyžice a pokračovali sme v konverzácii do noci.

∆∆∆

Opäť som ho videla. V tej pochmúrnej miestnosti sa nado mnou týčil rovnako nechutný ako pred pár mesiacmi. Na rukách som cítila zimomriavky a v bruchu kŕče. Snažila som sa metať, odtisnúť ho od seba a nejako sa ochrániť. Kričala som no napriek tomu sa z mojich úst nevydral ani najtenší hlások.

„Rose! Rose!“ prebrala som sa na to, ako mnou ktosi trasie. Okamžite som sa strhla a zbadala Jeremyho vydesenú tvár. „Už je dobre. Bol to len sen.“ Pritisol si ma na hruď.

Pot ma chladil na premočenom tričku a pramienky vlasov som mala polepené. Triasla som sa. Keď ma pustil v šere nočnej lampy som zahliadla jeho tvár. Bol rozospatý, strapatý oblečený iba v tričku. Pozrela som na paplón. Na konci postele ležala zbraň. Zdesene som na ňu hľadela.

„Myslel som... kričala si o pomoc... Radšej ju odnesiem.“ Prestal sa snažiť o vysvetlenie.

„Nie nechoď preč prosím!“ chytila som ho za zápästie ľavej ruky keď sa otáčal na odchod. „Nechcem zostať sama.“

„Chceš o tom hovoriť?“ opýtal sa keď si ľahol na druhú polovicu postele. Miesto odpovede som iba nesúhlasne pokrútila hlavou.

∆∆∆

Mala som skúškové obdobie. Snažila som sa naplniť učebný plán. Povedali mi, že môžem nastúpiť priamo do tretieho ročníka, keďže na práve som mala psychológiu ako jeden z hlavných predmetov. Podmienkou však bolo za štyri mesiace dohnať skúšky z troch rokov. Pociťovala som na seba obrovský tlak.

„Viem, že je štvrtok,“ vošiel mi do izby Jeremy zjavne znudený z ticha v byte, „ale nemohli by sme si dať predčasný piatok?“

„Nie.“ Rázne som odmietla napriek tomu, že som piatkové večery zbožňovala. Mali sme tradíciu. Každý týždeň, v tento večer, sme sledovali filmy, jedli dobré jedlo a zhovárali sa až do hlbokej noci. Bol to náš spôsob akým sme aspoň na pár hodín unikali realite.

„Hm.“ Vyšiel z neho takmer nebadateľný zvuk. Prudko, hrajúc urazeného sa posadil na posteľ s rukami prekríženými na hrudi.

„Daj pokoj Evans. Musím sa učiť.“ mierne podráždená som mu vytiahla spod zadku jedny zo skrípt.

„Môžem ti pomôcť?“ v očiach mu skrsla iskierka nádeje.

„Ako by si to chcel asi urobiť?“ nedôveryhodne som nadvihla obočie.

„Budem sa učiť s tebou.“ Usmial sa a začal okamžite. Čítal mi texty, rozprával mi k nim príklady a hoci nerada, musím uznať, že to bol dobrý nápad. Išlo to lepšie a rýchlejšie ako mechanické učenie sa.

...

Na hodinách zasvietil údaj 22:00 keď sa Jeremy strhol zo spánku.

„Prepáč, zaspal som.“ Prešiel si dlaňou po tvári.

„Choď si ľahnúť zajtra obaja vstávame.“ Chcela som ho dostať z mojej postele.

„A ty?“ spýtal sa keď vstával. Prejdem si ešte päť strán a pôjdem spať.

„Tak ti s nimi ešte pomôžem" urobil pohyb smerom späť k posteli.

„Nie to zvládnem do pol hodiny som hotová. Choď už“ popohnala som ho.

∆∆∆

„Do prdele!“ vyskočila som z postele. Odkedy mám skúškové, spím len pár hodín aj to ma trápia nočné mory, ale zaspať do školy? To sa mi ešte nestalo ani raz. Dnes som mala siedmy test v poradí. Nemohla som si dovoliť zmeškať ho. Okamžite som vbehla do kuchyne. Evans na mňa šokovane hľadel. Na pár sekúnd sa zasekol a prestal prežúvať.

„Na koľkú ideš do práce?“ vyštekla som miesto pozdravu.

„Na ôsmu.“ Povedal akoby to bola samozrejmosť a nemal pohyblivú pracovnú dobu. Vydýchla som si.

„Vezmeš ma? Inak to nestihnem.“

„No tak makaj. Nemáš veľa času.“ Zadíval sa na hodinky na ruke.

...

„Rose poďme! Ja na ten súd taktiež nemôžem meškať. Počkám ťa v aute.“ Zaštrkotal kľúčmi v zámke a následne zabuchol dvere. Rýchlo som urobila posledné úpravy, vypasovala si puzdrovú sukňu a skontrolovala, či mám dobre zapravenú blúzku. S lodičkami v ruke som zbehla dolu schodmi.

Keď som si sadala do auta, usmieval sa.

„Čo je?“ Zabuchla som dvere a ešte raz skontrolovala obsah kabelky.

„Nič len... Vyzeráš dobre.“ Na chvíľku sa mi zahľadel do očí. Opäť som to cítila. Zachvel sa mi žalúdok no snažila som samu seba prehovoriť, že to spôsobil stres.

„Ďakujem.“ Milo som sa usmiala, „Nepôjdeme už?“  rýchlo som reagovala dúfajúc, že si nevšimol červeň, ktorá mi vstupovala do líc.