Jeden dôvod

30.

...

Dvere na mojej izbe sa s tichým vrzgnutím otvorili. Ktosi vstúpil dnu a v tichosti si sadol na moju posteľ. Bol to Jeremy. Vedela som to od chvíle keď som počula, že kráča po schodoch. Nemusela som sa ani pozrieť.

„Obaja sa iba trápime. Rose povedz mi jeden skutočný dôvod prečo to nemôžeme skúsiť.“ Hlas mal chrapľavý akoby mu čosi uviazlo v krku. Otočila som sa od okna smerom k nemu.

„Každý deň aj keď sa nestretávame ťa mám pred očami. Nie je hodina kedy by som si na teba nespomenula. Dokonca keď zaspávam pripadám si ako úbohá najivka, pretože premýšľam či ma ešte stále ľúbiš a že by to možno nemuselo byť zlé, a mohli by sme byť spolu. Ale potom sa niekde stretneme... Náhodne. A ty povieš niečo rovnako sprosté ako dnes. Teda nie, že by si to chcel, ale proste to povieš a ja. Ja aj keď viem čo som sľúbila a to, že sa budem modliť aby to s nami bolo tak ako má... Vtedy ďakujem Bohu za to, že s tebou už nemám nič spoločné.“ Hovorila som rozrušene pomedzi vzlyky a hoci som ja pre slzy takmer nevidela, tie v jeho cočiach som rozoznať dokázala.

„Nehovor také veci. Budeš ich ľutovať.“ Hovoril roztraseným, ešte chrapľavejším hlasom.

„To možno budem. Ale budem mať čisté svedomie.“ Pár minút sme stáli oproti sebe. Obaja sme plakali. Bolo to prvý raz čo som ho tak videla. Uvedomila som si ako som mu ublížila nie len teraz, ale aj pred tým. Naozaj ma ľúbil no ja som z toho mala strach. Moja vlastná zbabelosť mi bránila prijať fakt, že by som mohla spoznať skutočnú lásku. Takú, akú mi nikto nikdy nedal. Mala som trestať seba za všetko čo som kedy urobila a nie jeho. Už bolo však neskoro.

„Poďakuj za mňa vašim.“ Zvrtol sa na päte, medzi dverami sa ešte krátko obzrel a potom zatvoril.

Tak, a máš čo si chcela...

∆∆∆

O POL ROKA NESKÔR

„Kapitán ja Vám rozumiem. Viem čo znamená „prísne tajné“ nemusíte sa obávať.“ Sedela som v kancelárii na oddelení kriminálnej polície a počúvala ich návrh na spoluprácu.

„Fajn. Ak ponuku príjmete Jeremyho samozrejme zo všetkého vyvynecháme. O tejto operácii nemusí ani len tušiť. Dúfam, že s Christopherom nemáte žiadny blízky vzťah. Musel by som totiž vylúčiť aj jeho a...“

„Nie s ním problém určite nebude.“ Ubezpečila som ho skôr než dohovoril.

„Takže? Máte všetky potrebné informácie aby ste sa vedeli rozhodnúť?“

„To mám. A ponuku prijímam.“ S istotou v hlase som vyslovila.

„Ste si istá? Nechcete si to ešte premyslieť?“ ustráchane na mňa pozrel.

„Ako som povedala. Idem do toho.“

„Budete potrebovať aspoň čiastočný výcvik. Nejaké základy hlavne zápasenia.“ Po tejto vete som si bola vedomá zdesenia na svojej tvári. „To iba pre prípad, že by sa niečo pokazilo. Zdvorilo sa usmial. „Môžete si vybrať ktoréhokoľvek muža z tých mojich. Najlepšie by bolo ak by ste mu dôverovali, ale to príde časom.“

„Chcem Jeremyho.“ Bez rozmýšľania som vychŕlila požiadavku.

„Ale to nie je možné. Dohodli sme sa predsa...“ opäť som ho prerušila uprostred vety.

„Povedali ste, že nebude viesť akciu o výcviku reč nebola. Keďže ako ste sám povedal je možnosť, že niečo sa pokazí, chcem byť pripravená dobre. Ide tu o život. Jeremy je najlepší odtiaľto je tak?“

„Áno. Ale máme tu mnoho skvelých.“

„Chcem najlepšieho. Okrem toho jemu jedinému dôverujem.“ Trvala som na svojom. Krátko sa zamyslel držiac v ruke pero, s ktorým v pravidelnom rytme búchal o spis položený pred ním.

„Dobre. Súhlasím.“ Prešiel si jednou rukou po plešine a prudko výdýchol.

„Sme dohodnutí.“ Vstala som a natrčila ruku, ktorou mi vzápätí potriasol. Prechádzala som cez veľkú rušnú miestnosť, s ešte stále zapratanými stolmi, keď ktosi zvolal moje meno. Otočila som sa a uprostred miestnosti zahliadla Jeremyho. Pridala som do kroku a schodmi rýchlo zbehla dolu do haly.

∆∆∆

Vošla som do brány a obzrela si dvor plný zchátralých tehelných domov. Uprostred dvora stál ten, ktorý som stále, aj keď som to nechcela priznať, považovala za svoj domov. V obývačke sa svietilo, no závesy boli zatiahnuté. Pri dverách som váhala no nakoniec sa odhodlala k zazvoneniu. Po chvíľke sa dvere otvorili.

„Ahoj.“ Neisto, potichu som pozdravila a ruky si zasunula do vreciek džínsov. Dodávalo mi to pocit menšej viditeľnosti napriek tomu, že Jeremy sa na mňa iba mĺkvo uprene díval. Netušila som čo presne mu behalo hlavou no mal som pocit, že potreboval pár sekúnd ticha.

„Poď dnu.“ Odstúpil od dverí a pozoroval každý môj pohyb. „Nemám ti veľmi čo ponúknuť, nebol som na nákupe. Ale pivo si možno dáš.“ Spýtavo na mňa pozrel spoza dverí chladničky.

„Rada.“ Zdvorilo som sa usmiala a stojac čakala na jeho pokyny. Pripomenulo mi to prvý krát, keď som sem vstúpila. Cítila som sa rovnako napäto. S dvomi sklenými fľašami a miskou čipsov sa posadil na gauč a nechápavo sa na mňa zadíval.

„Sadni si. Nebudeš snáď celý čas stáť.“ Ukázal na miesto na druhej strane gauča. Položil medzi nás misku, so sikotom otvoril jednu fľašu a podal mi ju. Keď otvoril aj svoju, položil otvárač na stôl a ten jemne zazvonil o sklenenú dosku.

„Prišla som ťa požiadať o...“ nenechal ma dohovoriť.

„Výcvik. Viem. Už ma v práci oboznámili. Odpil si.

„Aha. Takže...“ opäť ma prerušil.

„V prvom rade chcem, aby si vedela, že s tým nesúhlasím. Posielať civilov do akcie je maximálne riskantný krok vždy keď nad tým čo i len premýšľame. Myslím, že by si to mala odmietnuť. Viem, že existujú aj iný, lepší kandidáti spomedzi našich radov.“ Snažil sa ma presvedčiť.

„Jeremy ja už som to sľúbila a navyše chcem pomôcť. Urobím to.“ Trvala som na svojom.

„Nie je to ako vo filme. Je to realita. Ide o život.“ Chcel mi pôsobiť na psychiku.

„A presne preto chcem, aby ma trénoval najlepší z najlepších. Ty.“

„Si si istá? Môžem ti niekoho odporučiť.“

„Nie. Chcem teba. Nikomu nebudem tak veriť ako tebe.“ Odpila som si z piva a on chvíľu premýšľal s pohľadom uretým na mňa.

„Dobre teda. Máme na to mesiac. Mali by sme začať hneď. Ale necháme to na ráno. O ôsmej prídem po teba. Pôjdeme do telocvične.“

„Ďakujem.“ Šepla som keď sme  dopili zvyšok fliaš, pobrala sa na odchod.