Jeden dôvod

54.

ΔΔΔ

Christopher

„Nech sa páči.“ položil som na stôl šálku bylinkového čaju zatiaľ čo Rose iba vydala nezrozumiteľný zvuk. Ešte stále ležala schúlená na gauči zvierajúc v rukách deku. Jej bolesť bola tak viditeľná až ma to sužovalo. Jeremy mi chýbal rovnako no tá predstava, že by som ho už mohol nevidieť mi pripadla absurdná. Odmietal som tomu veriť.
„Mohli by sme sa ísť prejsť.“ pohladil som ju po vlasoch.

„Ee.“ Jej takmer až nepríčetný pohľad sledujúci jediné miesto na stene sa ani nepohol. Povzdychol som si.

„Rose, postav sa a choď sa obliecť.“ povedal som o čosi ráznejšie. Pozrela na mňa vražedným pohľadom. „Teda, ak nechceš ísť v pyžame.“ dodal som skôr ako otvorila ústa.

„Daj mi pokoj.“ zasipela zachrípnuto.

„Nebudem s tebou o tom diskutovať.“ povedal som láskavo no musel som si dávať pozor, pretože mnou lomcoval hnev.

„Chcem byť sama. Je to až také ťažké pochopiť, keď tu denne obsmŕdaš?“ v očiach mala slzy.

„Už mám toho dosť Rose!“ hlasno som klepol šálkou, ktorú som držal v rukách o sklenený konferenčný stolík. „Už piaty deň tu len tak polihuješ. Ak sa okamžite nezdvihneš, zdvihnem ťa ja.“

„Musíš ma strašne neznášať keď nedokážeš pochopiť to čo prežívam.“ začala sa rozčuľovať už aj ona. Po líci jej stiekla slza, ktorú ihneď pretrela opakom dlane akoby ani nechcela aby som ju videl. Privrel som oči a zhlboka sa nadýchol.

„Robím to práve preto, že ťa mám rád.“

„Nevyzerá to tak.“

„Je mi ľúto, že to nevidíš. Mám ťa dokonca radšej ako som si na začiatku myslel, že budem. Ale to je teraz jedno.“ slabo som sa usmial. „Podstatné je, že síce nemáme dôkaz, že je Jeremy v poriadku, nevieme ani či je to skutočne až také zlé. Takže sa nebudeme vzdávať, ale vstaneme a budeme veriť.“ hodnú chvíľu ma prepaľovala nečitateľným pohľadom. Napokon vstala a bez slova odkráčala. Keď sa vrátila, mala na sebe džínsy, v ktorých mala zakasanú voľnú bielu, zrejme Jeremyho košeľu.  Usmial som sa a ona mi slabý úsmev opätovala.

„Musím sa aj maľovať?“ vyzerala akoby tento úkon momentálne nebol v jej silách. Popravde bolo to jedno, lebo to nepotrebovala.

„Nie nemusíš. Takto je to perfektné.“ utvrdil som ju.

„Čo by si povedala na večeru?“ navrhol som keď sme vyšli von.

„Jedine ak to bude obrovský hamburger.“ zasmiala sa neisto a ja s ňou.

„Garantujem ti, že poznám prevádzku, kde robia tie najväčšie hamburgery v štátoch.“ Prisľúbil som a ďalej sa snažil udržiavať jej na perách aspoň ten najmenší úsmev.

ΔΔΔ

Rose

Kráčala som po Washington street. Premávka bola ako vždy divoká a ľudia zahĺbení vo svojich myšlienkach ma míňali každú chvíľu. Vracala som sa zo zdĺhavého pracovného stretnutia plného konzultácii. Bolo až komické dívať sa na to ako dávam dokopy životy cudzích ľudí zatiaľ čo ten môj sa mi rozpadá pod rukami. Cítila som sa zle. Hlavou mi neustále behali rôzne scenáre a neistá budúcnosť, ktorá ma čakala ma ubíjala. Práca mi pomáhala zmeniť smerovanie mojich myšlienok no nikdy nie na dlho. Mala som pocit, že sa nedokážem na nič sústrediť. Krátko som si pohladila bruško. Tešila som sa na vidinu dobrej chuti kávy aj keď len bezkofeínovej, ktorú som si plánovala dať v najbližšej kaviarni, na ktorú naďabím. Asi tri minúty od miesta, na ktorom som sa nachádzala bol podnik Boston chops. Mala som túto prevádzku rada, možno aj preto, že ma do nej kedysi vzal Jeremy. Bol to jeden z tých skvelých dní počas ktorých som sa do neho zamilovávala čoraz viacej. Do očí sa mi opäť raz nahrnuli slzy a ja som sa snažila potlačiť všetky tie krásne spomienky. Pozrela som na opačnú stranu ulice. Stála tam obrovská, vyše sto ročná katedrála Svätého Kríža. Prechádzala som tadiaľto už mnoho krát, no nikdy som sa pri nej nezastavila. Vlastne som ani nemala dôvod. Nevyrastala som vo veriacej rodine a aj keď Jeremy občas načrtol otázku viery, keďže pre neho bola dôležitá, nedokázala som si predstaviť ako môže tak dôverovať niekomu koho nikdy nevidel. Priznám sa nikdy som si nedovolila vysloviť to nahlas, možno preto, aby som ho neurazila a možno preto, lebo som sama nechcela uveriť tej rozprávke. Ktovie...

Teraz som však stála pred ťažkými drevenými dvermi a čosi v mojom vnútri ma nútilo vojsť. Zaprela som sa celou váhou o kľučku a odchýlila dvere, ktoré sa po mojom prekĺznutí s ozývajúcim sa buchnutím zatvorili. Oproti vonkajšku tu bol príjemný chládok. Rozhliadla som sa po dokonalom tichom naplnenom priestore. Bolo to skutočne niečo úchvatné. To ticho, ktoré by niekto mohol nazvať mŕtvolným vo mne vyvolávalo pocit pokoja. Odvážila som sa pohnúť, no klepot mojich lodičiek o mramorovú dlažbu ma opäť zastavil. Pozrela som si na nohy a bez váhania sa vyzula. Podlaha bola ľadovo studená. Precupitala som čo najrýchlejšie do jedného z predných radov lavíc a po posadení sa si vyložila nohy na drevené klakátko. Obdivujúc obrovské mozaikové farebné okná, vysoké stropy a sochy svätých na oltári, som premýšľala prečo som vlastne tu. V hrudi som neustále pociťovala obrovskú ťažobu, ktorá mi prekážala pri každom nádychu. Nevedela som ako ďalej.

„Niekedy keď nevládzem, mám pocit, že ma nikto nemôže úplne pochopiť a nik nevie ako sa cítim. Ale on to vie. A keď mu to poviem, keď mu dovolím pomôcť mi, vždy to urobí.“ v hlave sa mi ozvali Jeremyho slová, ktoré mi povedal, keď sme sa raz zhovárali o jeho vzťahu s Bohom.

Možno by som to mohla skúsiť. Ale ako? Ako s ním komunikovať?

„Je rovnaký ako my. Nie je zložitý. Nie je cudzí. Je jeden z nás. Akoby som sa rozprával s tebou, Chrisom, či akýmkoľvek iným človekom.“ Nervózne som si pošúchala šiju keď sa mi z ničoho nič objavila nová spomienka. Zhlboka som sa nadýchla a začala pošepky, pomedzi vzlyky chrliť všetko, čo som mala v hlave. Nezodpovedané otázky, všetko čo ma desilo a dusilo razom zmizlo. Ťažoba v hrudi opadla a zrazu ma zaplnil neuveriteľný pokoj. Mala som pocit akoby mi niekto naznačoval, že bude všetko v poriadku a ja sa nemusím obávať. Poutierala som si slzami zmáčanú tvár a zdvihla hlavu. Moje dýchanie sa spomalilo a všade navôkol sa vznášala zvláštna atmosféra. V tej chvíli som nemala ani jedinú pochybnosť o tom, že tam hore niekto je, niekto kto ma má rád a kto mi dokáže pomôcť.

∆∆∆

Christopher

Dobehol som zadychčaný k dverám a päsťou na ne zatrieskal. Nik mi neotváral a tak som to skúsil znova. Nič. Čo najrýchlejšie som z vrecka vytiahol kľúč. Odomkol som a bez toho, aby som si vyzul topánky som vybehol po schodoch. Ocitol som sa uprostred kuchyne s obývačkou, ktoré boli prázdne. Začul som zvuky z kúpeľne a opierajúc sa o vlastné stehná lapal po dychu. Zámka na kúpeľni štuchla a z dverí vyšla Rose. Keď ma zbadala od prelaknutia poskočila.

„Do riti tebe šibe? Chceš aby som dostala infarkt alebo čo?“ Nedivil som sa, že sa tak rozčertila, mali sme totiž dohodu. Nepoužijem náhradný kľúč ak sa nebude diať niečo skutočne vážne. Rozumelo sa pod tým, že by horelo, prasknuté potrubie by vytápalo celý dom, alebo by v dome bola bomba čo bolo veľmi nepravdepodobné, ale Rose to použila aby mi jasne dala najavo vážnosť prípadov, na ktoré sa vzťahuje výnimka.

„Pre... Pre... Prepáč.“ Chvíľu mi trvalo kým som sa nadýchol dostatočne aby som zo seba vypudil celé jedno slovo.

„Ty čo si robil? Behal maratón?“ pozrela na mňa ako na blázna a popritom si šúchala mokré vlasy do uteráka. Rozumel som jej reakcii. Hoci som bol fyzicky zdatný, dychčal som ako dostihový kôň bezprostredne po preteku v tropickej horúčave.

„Nie.“ Zhlboka som sa nadýchol. „Volal Jerryho otec.“ Vypadlo zo mňa bez okolkov presne tak ako som to plánoval. Keď som videl ako celá stuhla a zbledla tak chorobne, že aj biela stena za ňou mala v tej chvíli viac odtieňov, uvedomil som si, že som mal začať postupne, pripraviť ju na to a nie to len tak vyblafnúť. Nasucho som preglgol. Chcel som urobiť nejaké gesto, posunúť sa na niektorú zo svetových strán aspoň o milimeter no nešlo to. Nedokázal som sa pohnúť a hoci som to celé chcel mať už za sebou, ešte posledný raz som sa na ňu uprene zadíval. Posledný raz pred tým ako sa jej postava rozmazala v slzách, ktoré ma pálili v očiach, pred tým ako ju unesie vlna emócií a mne už nebude venovať svoju pozornosť.