Jeden dôvod

21.

„Viem, že som urobil hroznú vec. Rose ja zabil som človeka. Je to neodpustiteľné. Sám som mal problém sa s tým vyrovnať.“ Hovoril som zlomeným hlasom.

„Vyrovnať.“ Šepla pobavene, takmer nebadateľne a záporne pokývala hlavou. Zvrtla sa na odchod.

„Rose.“ Prosebným tónom som ju oslovil. Zastala no neotočila sa.

„Nechaj ma. Potrebujem si to uložiť v hlave.“ Vyšla z izby a zabuchla za sebou dvere.

Tu to máš. Toto si naozaj chcel? Znenávidí ma. Čo si ty za Boha, že berieš ľuďom šťastie? Nachvíľu som s odmlčal aby mal priestor na odpoveď. Tak vidíš. Stále iba mlčíš. Osopil som sa na neho a snažil sa zaspať, no neúspešne.

∆∆∆

Rose

Zadriemať sa mi podarilo až nad ránom. Celú noc som premýšľala nad tým čo urobil a ako to súvisí so mnou. Bola som otrávená a mala som plné zuby ležania. Čakala som kým Jeremy odíde z domu. Nechcela som sa s ním stretnúť. Ešte som nemala odpoveď na vec, na ktorú sme obaja čakali.

...

Vošla som do miestnosti plnej mužov. Očami som opäť hľadala Jeremyho alebo aspoň Christophera. Ten zrazu vyšiel z dverí na konci. S úsmevom sa rútil ku mne.

„Čomu vďačíme za tak peknú návštevu?“

„Je tu Jeremy?“ opýtala som sa bez najmenšieho úsmevu.

„Je na odchode, ale ešte je v kancelárii.“ Ukázal na presklenú miestnosť. Zaklopala som a otvorila dvere. Za opasok si akurát vkladal zbraň. Šokovane na mňa pozrel.

„Neboj nezdržím ťa dlho.“ Začala som miesto pozdravu. Oprel sa o stôl a s bolestne skrútenou tvárou čakal.

„V noci som nad tým premýšľala. Neurobil si nič zlé. Je to tvoja práca. Pomohol si jej.“ Povedala som bez nejakej emócie. Pozrel mi do očí. Ešte stále sa tváril skľúčene akoby nesúhlasil s tým čo som povedala. Dvere sa otvorili. Stál tam trochu nižší plechavejúci chlapík s visiacim odznakom na krku.

„Šéfe. Prepáčte, ale už čakáme iba na Vás.“ Prechádzal pohľadom z Jeremyho na mňa a potom späť.

„Áno už idem. Dajte mi minútu.“ Povedal trochu zlomeným hlasom. Keď muž zavrel dvere, zavládlo ticho. Zvrtla som sa na odchod.

„Rose.“ Oslovil ma a ja som sa otočila.

„Ďakujem.“ Povedal s náznakom úsmevu na tvári. Pozrela som do zeme a bez slova odišla.

∆∆∆

Sedela som na gauči a písala prácu do školy. Bola som unudená a frustrovaná. Jeremy si robil večeru. Chcel urobiť aj mne, ale odmietla som. Videla som na ňom nervozitu. Bol nesvoj. Ja tiež, ale snažila som sa nedať to najavo.

„Rose prestaňme s tým.“ Rozrušene sa zvrtol od kredenca a utrápene na mňa hľadel.

„Čo máme prestať robiť?!“ nechápavo som sa spýtala a krátko odtrhla oči od obrazovky.

„Toto. Ja to už nemôžem vydržať. Odvtedy čo som ti povedal o tamtej veci... Jednoducho sa mi vyhýbaš.“

„Vyhýbam? A to sa dá ako? Veď spolu bývame.“ Zaklapla som notebook, pretože som sa už aj tak nedokázala sústrediť.

„Takmer vôbec sa spolu nerozprávame. Nemal som ti to povedať a bolo by všetko v poriadku.“ Pokrútil hlavou a otočil sa mi chrbtom, aby pomiešal čosi syčiace na panvici.

„Takže ty tvrdíš, že sa s tebou nerozprávam a je to pre to čo si mi povedal?“ nebola som si celkom istá či si rozumieme.

„Áno presne toto si myslím. Pozri sa ja viem, že som urobil strašnú vec, ale ty si tvrdila, že som podľa teba urobil správne. Že je to moje zamestnanie. Ale očividne si to povedala iba pre moje upokojenie a nemyslíš si to. Pretože ak by to bolo tak ako si povedala správala by si sa rovnako ako pred tým.“ Z jeho prehovoru sa zdalo, že nad tým všetkým dlho a dosť komplikovane premýšľal. A čiastočne mal pravdu. Všetko to vyplývalo z tej udalosti, ale to čo som povedala som si skutočne aj myslela. Ten pravý dôvod bol ten, že som prišla na to aký súvis mal on s mojimi nočnými morami no to som mu prezradiť nemohla. Nešlo to.

„Jeremy nie je to tak ako to vyzerá.“ Zúfalo som na neho hľadela. Už som viac nedokázala hrať drsnú.

„Tak potom ako?“ najedovane vypol plyn a odstavil panvicu z teplého horáka.

„To by si nepochopil.“ Nevedela som ako to vysvetliť. Sklamane pokrútil hlavou no prerušila som ho pokračovaním. „Teda pochopil, ale ja to nemôžem povedať.“ Rýchlo som zo seba vychrlila, aby nemal zlý pocit z mojich slov. Podišiel ku mne a sadol si oproti. Srdce mi tĺklo vedomím, že mu svoje správanie nedokážem dostatočne vysvetliť. Vzal moje ruky do svojich. V žalúdku sa mi okamžite objavili motýle. Potrebovala som sa vymaniť z jeho dotyku no nesmela som. Teraz sa to nehodilo.

„Rose. Vždy som všetko pochopil. Vždy sme sa mohli zhovárať o všetkom. A zrazu... ja neviem. Je chyba vo mne? Urobil som niečo?“ tváril sa nevinne ako šteňa, ktoré karháte za to, čo urobili jeho bratia.

„Nie.“ Vytrhla som sa mu. „Jeremy ja mám zmätok v hlave. Potrebujem si ho upratať. Mozog je sakra hnusná vec a nedovolí mi ísť ďalej kým si nevyriešim to čo on pokladá za dôležité.“

„Možno keby mi to povieš... Vedel by som ti pomôcť.“

„Nevedel. Ja som už veľká. Musím sa to naučiť sama. Prepáč, ale najviac mi pomôžeš keď sa v tom nebudeš vŕtať.“ Na konci som sa ospravedlňujúco zadívala na jeho tvár. Naozaj ma to mrzelo. A najväčšmi to ako utrápene vyzeral.

∆∆∆

O DVA MESIACE NESKÔR

Jeremy

„Rose idem k mame nechcela by si...“

„Nie nejdem k našim.“ Prerušila ma.

„Prečo to nechceš skúsiť? To ti na tom vôbec nezáleží?“

„Žartuješ?! Dala by som čokoľvek na tomto svete aby som mala taký vzťah s rodičmi ako máš ty.“

„Tak prečo to neskúsiš?“

„Uhm. A ty si vieš predstaviť že po toľkom čase tam len tak prídem a poviem „Tak mami som doma.“?“

„Máš pravdu. Asi by to bolo divné.“ Sadol som si k nej na gauč a objal vankúš. „Ale za pokus by to možno stálo.“

„Čo ak ma už nechcú vidieť? Ja pre nich neexistujem. Povedali mi to dosť jasne keď ma vyhadzovali. Pamätám si akoby to bolo včera.“ Zamyslela sa. „Vieš aké je to počuť z úst vlastného otca „Ja už dcéru nemám!“ ?“ ubolene na mňa pozrela a ja som jej trápeniu rozumel.

„Fajn. Tak nemusíš, ale niečo spolu vymyslíme. Nejaký plán. Hm?“ povzbudzujúco som sa usmial a letmo jej pohladil koleno.

...

Rázne som zaklopal na dvere. Z nervozity som si prehrabol vlasy a premýšľal čo poviem keď otvoria. Smola. Premyslieť som si to nestihol. Otvorili príliš skoro. Drobná žena s vlasmi nafarbenými na ryšavo na mňa prísne hľadela. Zdvorilo som sa usmial a pozdravil.