Jeden dôvod

11.

...

„Evans." Pokynula hlavou k nemu a napokon pozrela na mňa. „Vitajte." Silene sa usmiala.

„Lieky boli podávané rovnako ako vždy, v pravidelných dávkach. Všetko nájdete v karte." Podal jej spis s mojim menom.

„Na vás sa môžem vždy spoľahnúť." Zaklipkala dlhými, zrejme umelými mihalnicami. Prevrátila som očami, zatiaľ čo on sa iba usmial a krátko si pozrel na špičky topánok. Viedla nás po dlhej chodbe plnej dezinfekčného smradu a zuniacich neónových lámp.

„Toto je Vaša izba Rose." Otvorila jedny z mnohých dverí, za ktorými sa zjavila obézna černoška s nafučaným výrazom na tvári. Dve postele oproti sebe, zamrežované okno, holé steny.

„Sociálne zariadenie je spoločné pre všetkých. Môžete sa ísť osprchovať kedykoľvek počas dňa, samozrejme ak v tom čase nebudete mať terapiu, sedenie alebo inú aktivitu." Pokračovala. Cítila som ako Evans stojí tesne za mnou a vykláňa hlavu aby sa presvedčil, že som v poriadku. Myslím, že toto je presne ten moment, keď si človek uvedomí, že to bude horšie ako čakal.

„Toto je Thomas." Ukázala na muža, ktorý práve vošiel do dverí a v rukách držal čosi ako štartovací balíček.

„To je pre Vás." Milo sa usmial po tom čo mi mávol na pozdrav.

∆∆∆

Prešlo už niečo cez týždeň, pomaly mi uberali z dávok a moje večerné muky sa zväčšovali. Alexa, černoška z vedľajšej postele, sa pred dvomi dňami pobila v jedálni s Evelyn, blonďavou, zmachlenou pipenkou z predmestia New Yorku. Zavreli ich na samotku. Otázku existencie Boha som nemala nikdy celkom doriešenú no teraz, ak tam niekde je, som mu vďačná za oslobodenie od tej obludy.

...

Sedela som v jedálni pri okrúhlom stole. Vidličkou som sa prehrabávala v tanieri. Zamyslene som si podopierali hlavu a sledovala ruch naokolo. V celom tele som pociťovala triašku a nevoľnosť. Žalúdok mi skrúcalo a bola som čoraz nervóznejšia. Pohľadom som prešla ku dverám v momente keď sa v nich zjavil Evans. Sklopila som hlavu a v duchu si priala, aby si ma nevšimol.

„Je tu voľné?" ukázal na stoličku priamo predo mnou. Nadvihla som zrak a zahryzla si do jazyka. Napadali ma stovky srkastických ba priam až nevľúdnych poznámok, no radšej som mlčala. Odsunul plastovú stoličku a mlčky sedel.

„Čo tu chcete?" ďalej som sa rýpala v rizote so zeleninou.

„Robiť si svoju prácu." Pravý kútik sa mu jemne nadvihol.

„Tak choďte a nestrácajte čas." Zabodla som svoj pohľad priamo do jeho očí. Nevyzeral, že by sa ho to nejako dotklo, práve naopak. Schuti sa zasmial.

„Už to nebudeš?" ukázal na tanier. Po chvíli zaváhania som pustila vidličku a tanier od seba odtisla. Takmer okamžite sa pustil do jedla. Zohla som nohy a pritiahla si kolená k brade. Abstinenčné príznaky sa mi rýchlo zhoršovali. Začala sa ma zmocňovať úzkosť.

„Už pôjdem. Nie je mi dobre." Oznámila som keď moje pocity začali byť neznesiteľné.

„Dobre. Poďme." Vstal aj on a kráčal zarovno mňa.

„Prečo to robíte?" spýtala som sa roztraseným hlasom.

„Je to moja práca. Chcem to robiť." Usmial sa.

∆∆∆

Ležala som na posteli s triaškou a stupňujúcou sa nevoľnosťou. Izba bola tak tichá až mi išla vybuchnúť hlava. Schúlená, objímajúc perinu som sa snažila myslieť na čokoľvek, čo by ma mohlo rozptýliť. Ktosi slabo zaklopal na dvere.

„Smiem?" periférne som zahliadla hlavu nakúkajúcu do miestnosti. Neodpovedala som, iba silnejšie stisla prikrývku. Evans si sadol doprostred miestnosti a s rukami za chrbtom sa oprel o zem.

„Priniesol som večeru." Pritiahol si tašku bližšie a vytiahol veľké papierové vrecko. „Ako sa tak dívam," pozrel mi priamo do slzavých očí, „ty dnes asi nebudeš." Zamrzne podvihol kútik a začal rozkladať jedlo na podlahu.

„Možno by som aj ocenila vašu iniciatívu, keby sa mi nezdvíhal žalúdok z každého pachu v okolí." Stisla som očné viečka a snažila sa potlačiť nutkanie na zvracanie. Nevšímal si ma. V kľude, s mlstnou grimasou na tvári dojedol svoju večeru a potom hlasno vzdychol.

„Tak, ako sa dnes máš Fosterová?" tváril sa zaujato a čakajúc na odpoveď zaklipkal očami.

„Fakt bravúrne." Odvrkla som a následne mi zatrkotali zuby.

„Každý je tu taký nevrlý alebo iba ty?" vstal a s letmým úsmevom na tvári ma prikryl perinou. Sadol si späť na zem a v tichosti si prepletal prsty.

„Prečo ste tu?" zamračene som ho prebodávala pohľadom.

„Je to moja práca." Sucho odvetil zrejme naučenú frázu.

„Hm." Vydala som zvuk plný irónie no on naň nereagoval.

∆∆∆

Prešiel mesiac aj pár týždňov no moje večerné abstinenčné záchvaty neutíchali. Evans za mnou každý deň prišiel, aby ma skontroloval a posledných pár dní dokonca prespal na podlahe mojej izby. Bola som v najťažšej fáze liečby kedy mi vysadili podstatnú časť liekov. Večer som bola vždy vyčerpaná na smrť no spať som nedokázala. Cítila som sa strašne a mala som chuť to všetko ukončiť.

„Prepáč, meškám. Zdržal som sa." Vrútil sa do izby a veľkou rýchlosťou si sadol tesne k mojej posteli. Neodpovedala som, iba pomaly privrela ťažké viečka.

„Ako sme na tom dnes?" urobil krátku pauzu „Stupnica od jedna do desať." Dodal.

„Deväť a pól." Ťažko zo mňa vyšlo.

„Fajn ešte stále je tam nejaká tá rezerva." Slabo nadvihol kútiky. Prisunul sa bližšie a pohladil ma po vlasoch. Slabo som zastenala a kŕčovito zovrela prikrývku. Do izby vošla zdravotná sestra, škaredo zagánila na Evansa a zmerala mi pulz.

„Viete že by ste nemali..." Nestihla dohovoriť.

„Som tu pracovne." Vytiahol z vačku preukaz a ona mlčky odkráčala.