Jeden dôvod

40.

„Máte pravdu.“ Pokojne som jej odpovedala. Všetci traja na mňa vrhli prekvapené pohľady. „Pani Evansová, vaše správanie...“

„Je neospravedlniteľné!“ skočil mi do reči Jeremy.

„Súhlasím.“ Rýchlo dodal jeho otec.

„Nie. Chcela som povedať, že Vám to správanie nezazlievam. Dokonca Vám rozumiem. Keby si môj syn privedie domov bývalú narkomanku správala by som sa rovnako. Chcete ho ochrániť to je dôvod prečo Vám tak ležím v žalúdku.“ Udržiavala som s ňou neustáli očný kontakt. „No ak to pomôže, môžem Vám odprisahať, že keby som vtedy pred rokmi mala na výber drogu by som si dobrovoľne nikdy nevzala.“

„Človek má vždy na výber.“ Vyprskla.

„To som si myslela aj ja... Nečakám, že ma po tomto budete ľutovať alebo sa zmení váš pohľad na mňa to nie. Iba budete o mne vedieť niečo viac a budete mať dôvod navyše nenávidieť ma.“ Silene som sa usmiala. „Stalo sa to tak, že som sa zaľúbila do chlapca, ktorý lásku ku mne iba predstieral...“

„Rose nemusíš to robiť nie si povinná spovedať sa komukoľvek.“ Prerušil ma Jeremy tlmeným, no dobre počuteľným hlasom.

„Sú to tvoji rodičia. Majú právo vedieť s kým chodíš. Chcem, aby to vedeli.“ Odhodlane som odpovedala. Preplietol si prsty s mojimi a počas celého môjho rozprávania som vnímala ako trpel spolu so mnou. Keď som na chvíľu zastala, aby som potlačila tú obrovskú guču v hrdle, ktorá mi prekážala v rozprávaní, stisol mi ruku ešte silnejšie.
„...A tak sme si s Jeremym našli k sebe cestu.“ Dohovorila som presne vo chvíli kedy som prestala mať pod kontrolou svoje emócie. „Ospravedlňte ma prosím.“ Vytrhla som sa Jeremymu a odkráčala na terasu. Bola som rada, že som to už mala celé za sebou. Teraz som sa plne sústredila na potlačenie sĺz, ktoré mi zastierali zrak. Prerušil ma zvuk posuvných dverí terasy. V rýchlosti som si osušila zvlhnuté oči a pozrela na pána Evansa, ktorý sa predlaktiami oprel o zábradlie terasy rovnako ako ja.

„Ste statočná.“ Povedal po pár sekundách mlčania.

„Nie pane. V skutočnosti som obrovský zbabelec a bez Vášho syna by som bola iba obyčajná nula. Ale to nie je dôvod prečo som s ním. Naozaj ho milujem, len neviem ako vám to mám dokázať.“ Hlas som mala stále mierne priškrtený.

„Ja Vám verím Rose.“ Zahľadel sa mi priamo do očí.

„Prečo by ste to robili?“ zamračila som sa.

„Pretože Vám to vidím na očiach.“ Letmo sa usmial. „A vidí to aj moja manželka iba si to nechce pripustiť. Ale ju to raz prejde. Snáď...“ Úskokom som pozrela na Jeremyho, ktorý čosi s napätím vysvetľoval matke.

„Prosím?“ nemala som ani poňatia o čom ten muž hovoril, ale z jeho prístupu som mala pocit, akoby ma už dávno prijal „za svoju.“

„Keď rozprával, dívali ste sa na neho s neuveriteľným záujmom, akoby ste to počuli prvý raz v živote hoci Vám o tom rozpráva denne. Presne som vedel kedy sa Vás pod stolom dotkol, pretože v očiach s vám objavili iskričky a keď o Vás povedal čosi pekné červenali ste sa.“ Zasmial sa. „Vidíte? Aj teraz keď o tom hovoríme máte rozpaky.“

„Prepáčte.“ Letmo som si chytila rozpálené líca a odvrátila hlavu.

„Nemusíte sa ospravedlňovať. Nemáte sa za čo hanbiť. U žiadnej z jeho predchádzajúcej priateľky som toto nevidel. A o žiadnej mi pravdaže ani toľko nerozprával. A ten láskavý pohľad akým na seba obaja hľadíte... Strážte si to Rose.“ Povedal pokojne s blaženým úsmevom na tvári a pomaly sa pobral na odchod.

„Pane?!“ zastavila som ho keď už bol pri dverách.

„Som Greg.“ Mrkol na mňa jedným okom.

„Ďakujem Vám Greg.“ Vďačne som sa usmiala zatiaľ čo on iba pokynul hlavou a vošiel dnu.

...

Jeremy

„Neprespíš u mňa?“ opatrne som sa jej opýtal pri nasadaní do auta.

„Nie. Prepáč, ale potrebujem byť chvíľu sama.“

Rozumel som jej, no ja som mal presne opačnú potrebu. Chcel som ležať v posteli, mať ju v náručí a vdychovať jej vôňu, aby som sa pri každom prebudení mohol uistiť, že som ju nestratil. Cítil som to napätie a frustráciu medzi nami a vôbec ma to netešilo. Ak by som o ňu prišiel pre malichernosť vlastnej matky... Nedokázal by som s tým žiť.

∆∆∆

Rose

„Tak čo bude s tým obedom?“ vpochodovala som mu do kancelárie so smiechom.

„Ahoj. Jemine to je už toľko hodín? Prepáč úplne som sa tu stratil.“ Oprel sa v kresle a zdvihol papiere naokolo neho. „Daj mi päť minút a som celý tvoj.“ Hravo na mňa pozrel a ja som ho pobozkala. Posadila som sa na gauč v rohu miestnosti keď ma upútalo čosi za presklenou stenou predeľujúcou kancelárie. Vstala som a mierne naklonila žalúzie, aby som mala lepší výhľad. Uniformovaný pán viedol miestnosťou tmavovlasého muža zhruba v mojom veku s putami na rukách. V hrudi som pocítila pálenie a v krku mi navrela hrča.

„Kam ho to vedie?“ opýtala som sa nespúšťajúc z neho oči.

„Do vypočúvačky.“ Jeremy krátko zdvihol oči, aby zistil o kom vlastne hovorím. Bez slova som otvorila dvere a vyšla smerom za nimi. „Rose! Kam ideš?“ šokovane vstal z kresla, ktoré mierne zavŕzgalo. Nevšímal som si ho. Oči mi spočinuli na dverách, do ktorých práve vošli. Stál pred nimi ďalší chlap v tmavomodrej uniforme so zbraňou za pásom.

„Slečna tam nesmiete!“ chytil mi ramená.

„Ale ja tam ísť musím.“ Snažila som sa ho pretlačiť načo zareagoval bolestivým chvatom.

„Hej! Pusť ju! Je tu so mnou.“ Prikázal Jeremy. „Rose.“ Oslovil ma a ukázal na dvere do vedľajšej miestnosti. Vošla som dnu a cez sklo po ľavej ruke zbadala to čo som potrebovala. Telo sa mi roztriaslo a pred očami sa mi vybavovali útržky minulosti. Spustnuté miesta, Aidenova tvár, vyhrážky v jeho hlase, neznámy ľudia a nakoniec on... Otočila som sa a zviezla sa popri stene na zem. Jeremy, ktorý dovtedy mlčky stál s rukami vo vreckách si čupol oproti mne.

„Povedz mi čo sa deje?“ trpezlivo sa mi prihovoril.

„Je to Aidenov díler.“ Hľadela som si na roztrasené ruky v mojom lone. Vstal a prešiel si dlaňami po tvári.