Jeden dôvod

41.

„A si si istá? Toto je vážna vec.“ Chcel sa uistiť. Vstala som a mykla hlavou smerom ku sklu.

„Pod kľúčnou kosťou...“ zavrela som oči a snažila sa vybaviť si detaily. „...ľavou kľúčnou kosťou. Má tam jazvu v tvare kríža. Myslím, že z cigaretového ohorku.“

Krátko pokýval hlavou s očami zabudnutými v tých mojich a vyšiel z miestnosti. Po pár minútach som pozorovala ako s druhým kolegom vstúpil do miestnosti za sklom a začali výsluch. Bol tvrdý. Nepoznávala som ho. Nikdy sa tak ku mne nesprával, dokonca ani keď som sedela na rovnakej strane stola ako teraz ten slizký had.

...

Po tridsiatich minútach sa vrátil spolu s kolegom. V jeho očiach spočinul utrápený pohľad.

„Ahoj som Manson.“ podal mi ruku viac než dvojmetrový muž so širokými ramenami.

„Rose.“ kývla som na pozdrav a stisla mu ponúknutú dlaň.

„Si ochotná vypovedať aj na súde?“ začal bez okolkov. Pozrela som na Jeremyho.

„Nemusíš to robiť Rose. Vymyslíme niečo aby si tam nemusela. Nájdeme niekoho kto ho usvedčí a nemusíš to byť práve ty.“ presviedčal ma. Na jednej strane mal pravdu. Myslela som si, že táto kapitola je už za mnou, že už som iná, silnejšia. Teraz som však mala rovnaký strach a cítila sa rovnako „maličká“ ako pred rokmi. Hlavou mi behali všetky možné varianty ako uniknúť. Stačilo povedať nie. Aké jednoduché...

Prudko som sa nadýchla, vystrela chrbát a s istotou v hlase odpovedala. „Pôjdem vypovedať.“

„Skvelé. O všetkom podstatnom ťa Jeremy informuje. Ďakujeme.“ povedal a zavrel za sebou dvere.

„Uvedomuješ si vôbec čo to obnáša?“ vyzeral akoby sa hneval.

„Nie, pretože ma kompetentný nepoučil.“ vrátila som mu vyčítavý tón hlasu. Posmešne odfukol, ruky si vsunul do vreciek a odvrátil hlavu.

„Bude tam Aiden. To ti musí stačiť.“ pokračoval. Sťažka som preglgla keď vyslovil jeho meno.

„Nemusíš ma podporovať. Som dospelá zvládnem to aj sama.“ drgla som mu do ramena, ktoré mi prekážalo v ceste von.

„Rose tak som to nemyslel.“ vychrlil skôr ako som otvorila dvere. „Rose! Čo ten obed?!“ zakričal za mnou cez celú kanceláriu.

„Prešla ma chuť!“ odkričala som bez toho aby som sa neobzrela.

ΔΔΔ

Vošiel som do budovy plnej ľudí s vysačkami na uniformách či oblekoch. Vyšliapal som schody a dva krát zabočil. Už z chodby som videl Rose vo svojej kancelárií. Kyticu kvetov som si skryl za chrbát a pootvoril dvere.

„Ahoj.“ tlmene som povedal pri nakuknutí do kancelárie.

„Ahoj.“ slabo, nie veľmi nadšene sa usmiala. Vytiahol som kyticu a podal jej ju.

„Chcel som sa ospravedlniť. Ja som to včera tak nemyslel. Prepáč.“

„Nič sa nedeje.“ odpovedala takmer bez emócií a vzala si kyticu.

„Mohli by sme dnes niekam skočiť. Ja neviem ... Na obed?“ navrhol som opatrne.

„Dnes nemám obednú pauzu.“

„Večera?“

„Neviem dokedy dnes budem v práci. Prepáč, ale budem musieť ísť. Mám prácu.“ cez plecia si prevesila biely plášť a vypochodovala z miestnosti.
Netušil som čo jej behalo hlavou ale očividne nechcela svoj čas tráviť so mnou aj keď ja som úplne nerozumel tomu prečo. Niekde vo vnútri ma to neuveriteľne škrelo, pretože som po jej prítomnosti túžil každou minútou viac, no snažil som sa veľmi to neriešiť.

ΔΔΔ

O TRI DNI NESKÔR

Do ruky som vzal telefón a vytočil číslo. S malou dušičkou som počítal zvonenia a dúfal, že dnes bude ten deň kedy sa všetko vráti do starých koľají.

„Prosím?“ s mierne chrapľavým hlasom zdvihla a následne oddrhla.

„Ako sa máš?“

„Nič extra. A ty?“

„Chýbaš mi.“ skúsil som šťastie.

„Iba kvôli tomu mi voláš?“ povedala po krátkej pauze.

„Nie len preto. Ale aj to je jeden z dôvodov.“

„A tie ďalšie?“

„Sudca vytýčil termín konania.“ rukou som si prešiel po čele a krátko pozrel na chlapíka, ktorý práve zaparkoval predo mnou. Na druhej strane linky som začul hlasný nádych a potom zavládlo ticho. „O tri týždne v pondelok. Štrnásteho.“ snažil som sa zachytiť čosi, čo by mi napovedalo ako sa cíti.

„Ďakujem.“ povedala roztrasene zrejme na pokraji plaču.

„Nebudem ťa odhovárať, chcem len, aby si vedela, že ešte vždy sa dá vycúvať.“ po mojich slovách som začul tenké trojité zapípanie, ktoré mi oznámilo ukončenie hovoru.

ΔΔΔ

O TÝŽDEŇ NESKÔR

„Nie! Znížite mu trest a ja dám okamžite výpoveď!“ Nesúhlasil som s kolegami.

„Čím ho potom budeme motivovať? Bude sa nám hodiť aj jeho svedectvo.“ argumenty boli trefné no ja som sa odmietal podvoliť.

„Fajn. Je čo sa týka stráženia, je v druhej skupine tak ho motivujme preložením do jednotky. Bude mať návštevy aj osobne nie iba cez sklo a voľnejší režim.“

„Máš pravdu. To by šlo.“ postavil sa Chris na moju stranu.

„Treba sa pozhovárať so sudcom a potom sa uvidí či na to pristane.“ pokračoval Manson.

„Ale hlavne treba zistiť či by mal o takú dohodu záujem on. Ak odmietne budeme musieť ponúknuť niečo iné.“ pridal svoj názor Lucas.

„Odkedy s tými hajzlami vyjednávame?!“ zlostil som sa a predstavil si Aidenov vyškierajúci sa ksicht.

„Odkedy od nich potrebujeme služby.“ pokojne odvetil Chris.

ΔΔΔ

Hodinky ukazovali niečo po jednej hodine ráno a ja som po náročnej, dvadsaťštyri hodinovej pracovnej šichte kráčal domov. Tešil som sa na pocit, kedy padnem do postele a zavriem oči. Prešiel som kamennou bránou a z vačku vytiahol kľúče. Pohľad mi pristál na budove, v ktorej som mal provizórnu telocvičňu. Vnútri sa svietilo. Hlavou mi prešla spomienka spred pár dní, kedy sa mi zdalo, že veci boli uložené inak ako som ich nechal naposledy. Kľúče som vrátil do vačku a priblížil sa. Začul som tlmené zvuky a siahol si na zbraň za pásom. Cez okno som nazrel dnu. V rohu bola učupená osoba v čiernych teplákoch a mikine s kapucňou na hlave. Zrazu vstala a prudko kopla do vreca. Kapucňa spadla a ja som uvidel Roseinu, sústredenia plnú tvár. Búšila do vreca a občas z nej vplyvom námahy vyšiel hlasný vzdych. Odložil som zbraň a zvesil plecia. Prehliadol som si jej postoj a musel sa pousmiať. Niečo som ju predsa len stihol naučiť. Pomyslel som si. Prestala dávať údery a ľahla si na zem. Urobila asi štyridsať kľukov, vstala a siahla po fľaške s vodou. Mal som nutkanie vojsť dnu a prihovoriť sa jej no vedel som, že by sa opäť iba zvrtla a odišla. Mala predsa na výber. Ak by chcela povedala by, že príde. Nemusela sa sem zakrádať ako cudzia.