Jeden dôvod

32.

...

Jeremy

„Kde je Stephen? Mierne vydesene sa poobzerala po miestnosti.

„Dnes nepríde. Budeme trénovať iba my dvaja.“ Pozorne som sledoval jej reakciu a dúfal v aspoň maličkú iskierku radosti. Nič, iba zmätený pohľad.

„Aha.“ Znela celá jej odpoveď. Rozcvičili sme sa a ja som vliezol do ringu.

„Čo to robíš?“ zamračila sa.

„Dnes máš v pláne trénovanie skutočnej bitky. Tak sa ideme biť.“ Ozrejmil som so zdanlivým pokojom napriek úzkosti, ktorá mnou lomcovala. Neochotne preliezla povrazy a ešte raz na mňa neisto pozrela.
„Rose si pripravená, všetko už vieš. Je čas na prax.“ Díval som sa jej priamo do očí, aby som ju povzbudil. Navliekla si rukavice a utiahla suchý zips. Zaujal som polohu pripraveného. Urobila to isté a čakala. „Začínaš.“ Vyzval som ju. Pravdou však bolo, že ja som začať nechcel. Mal som strach. Bál som sa ju udrieť. Bál som sa, aby som jej neublížil, nechcel som aby si pamätala bolesť, ktorú jej spôsobím. Ona si to možno neuvedomovala, alebo možno až veľmi dobre a preto bola taká neistá, ale ja som Navy Seal. Bol som cvičený na vraždenie ľudí. Na zabíjanie holými rukami. Predstava, že sa s ňou mám biť mi pripadala absurdná.
Rozbehla sa proti mne a zasadila prvú ranu. Uhol som sa a úder opätoval čo najslabšie. Prišiel ďalší a ja som ho znova vrátil. Nebola tak obratná ako ja. Nestíhala sa tak pohotovo uhýbať a tak inkasovala častejšie. Bolel ma každý úder, ktorý som jej zasadil možno ešte viac než ju.

„Príliš ma šetríš Evans.“ Zadýchane vychrlila a odpľula si.

„Nechcem ti ublížiť.“ Taktiež som sa predlaktím oprel o vrchný povraz ringu.

„Nie som až taká slabá ako vyzerám. Aj Stephen tvrdí, že pod maskou anjela som diablica.“ Jemne sa zasmiala nad tou myšlienkou a ja som sa vzpriamil. V stotine sekundy zaútočila a rozpútala tak druhé kolo boja. Už som sa až tak nekontroloval, snažil som sa uvoľniť. V reálnom boji predsa môže stretnúť aj silnejšieho odo mňa. Musí byť pripravená.
Nevnímali sme ako čas ubieha, miestnosť sa vyprázdňuje a upratovačka nás znepokojene hypnotizuje. Skončili sme až uprostred noci, dobití, s míňajúcou sa energiou.

„Klobúk dolu. Dnes si bola bravúrna.“ Pochválil som ju pred vstupom do šatní a spodným lemom trička si pretrel spotenú tvár. Keď som ho spustil, rýchlo sa pozrela inam. Potom pohľad namierila späť na mňa a prehliadla si moje ramená. Keď mi na hodnú chvíľu zabodla do očí dráždivý pohľad, len ťažko som odolával pokušeniu pobozkať ju. Ani ona sama netušila aká je v mojich očiach krásna. Ach keby mi aspoň raz dovolila povedať jej ako prahnem po jej prítomnosti. Chýbali mi večeri pri filmoch a jej smiechom naplnená obývačka. Chvíle keď v domnení, že som zaspal pri televízii prešla cez chodbu iba v spodnom prádle a ja som si prial, aby to trvalo večne, hoci pre tmu všade navôkol som ju videl iba veľmi hmlisto.

„Vy dvaja ste tu ešte stále?!“ nahnevaným hlasom nás okríkla upratovačka keď prechádzala pomedzi nás. Keď ramenami vrazila do nás oboch, aby nám dala najavo, že zavadziame, videl som ako Rose nasucho prehltla.

„Prepáčte.“ Povedala potichu s pohľadom ostýchavo zapichnutým do zeme a zmizla vo dverách ženských šatní. Ignoroval som naliehavý pohľad pani v dlhej zástere a ešte pár sekúnd počkal či sa nevráti. Miesto jej návratu však zaznel zvuk vody dopadajúcej na kachličky v sprche a ja som v tej chvíli vedel, že jej prívetivosť ku mne v tento večer skončila.

∆∆∆

Rose

„Kapitán.“ Vošla som do zapratanej  kancelárie plnej prachu.

„Á Rose. Prišli ste mi povedať, že ste pripravená?“ ukázal na prázdnu stoličku na druhej strane stola.

„Tak trochu áno.“

„Čo okrem toho máte na srdci?“ ochotne pokynul hlavou.

„Mám jednu podmienku.“

„Ako prosím?“ jeho vľúdnosť zmizla.

„Vzhladom na moju sto percentnú pripravenosť a málo času, ktorý by Vám zostal na hľadanie nového človeka miesto mňa... Myslím, že to skrátka budete musieť prijať.“ Už pri vstupe do miestnosti som oľutovala čo sa chystám urobiť. Toľko ráz som si sľúbila, že sa prestanem riadiť mojimi stupídnymi citmi, ale som skrátka slaboch. Ach Fosterová toto sa ti vráti. Behalo mi hlavou.

„Počúvam.“ Neochotne  zložil ruky do lona.

„Chcem aby Evans viedol akciu.“ Nadradenecky som mu zabodávala do očí tie svoje. Zalapal po dychu.

„Núti Vás k tomu aby ste ma prehovorili?“ podozrievavo sa ku mne naklonil.

„Bože chráň! Keby len tušil, že tu za neho orodujem... Vlastne nie. Keby vedel čo chcem urobiť, nebola by som tu.“ Tvárila  som sa veľmi zamyslenie. Cítila som ako skúma moju tvár s prižmúrenými očami.

„Tak potom?“ Svojim nepríjemným pohľadom vo mne začínal živiť pocit sprisahania voči nemu.

„Nehnevajte sa, ale bez neho to neurobím. Pozná každú moju myšlienku skôr ako ju vyslovím. Jemu jedinému dovolím aby mi kryl chrbát.“ Snažila som sa o prívetivý tón no jeho mimika sa neustále pohybovala niekde medzi hnevom a pocitom obete.

Vychŕlil na mňa ešte stovku mne nepochopiteľných otázok.

„Veľmi nerád ale... Dobre.“ Vyzeral porazenecky. „Urobím to. Ale iba preto, že nemám inú možnosť.“ Dodal.

„Ďakujem.“ Vstala som.

„Ale oznámim to ja.“

„Nech sa páči.“ Prenechala som mu tento akt s oveľa väčšou radosťou než si predstavoval.

„Dovidenia.“ Rozlúčila som sa a čo najviac nenápadne sa vytratila z budovy.

∆∆∆

Jeremy

Zaklopal som na ošarpané dvere. S rukou opretou hore o zárubňu som čakal na odpoveď. Začul som chôdzu spoza dverí. Po chvíli sa otvorili a ja som sa zhlboka nadýchol pripravený vychrliť všetok hnev. Čo si len o sebe myslela? Že je pánom situácie? Do pekla myslela ona vôbec?! Keď som na ňu pozrel stratil som reč. Ako by som len na ňu mohol kričať?

„Takže už to asi vieš.“ Bez záujmu odpíjajúc si z vína odstúpila od dverí. Vstúpil som, zabuchol ich a nasledoval ju. Saténový župan mala odopnutý a akonáhle sme vošli do obývačky vyzliekla si ho. Posadila sa na gauč a opäť spustila stopnutý film. Stál som tam ako blbec a spomenul si aký je dnes deň. Piatok. Zostala verná našej tradícii. Usmial som sa a prisadol si k nej na gauč. Bez toho, aby na mňa čo i len pozrela natrčila ku mne misu s pukancami, ktorú dovtedy zvierala v náručí.

„Nemala si to robiť.“ Nahnevane no s jemným tónom som povedal. Prečo ma to vlastne tak štve? Chcel som predsa ten prípad odkedy sa objavil. No teraz mi poskytne viac času stráveného s ňou. Vlastne nie som nahnevaný na ňu, ale na seba. A to preto, že za ten  čas bez nej som nedokázal zvládnuť svoje city. Chyba je v tebe Evans, prečo trestáš ju?