Jeden dôvod

25.

...

Celú noc som nespal. Premýšľal som nad tým čo som urobil zle, či som na ňu príliš netlačil. Nejaké to odmietnutie som už zažil ale toto bolelo sakra viac ako keď ma pred rokom a pól postrelili. Nedokázal som oči ani len zažmúriť. Občas som začul z jej izby tlmený, no napriek tomu dosť hlasný vzlyk. Mal som nutkanie ísť dnu, pritúliť si ju, alebo sa aspoň uistiť, že je v poriadku či zistiť, či nezmenila názor. Vlastne raz som to takmer urobil. Vtichosti som pristúpil k jej derám stisol kľučku čo najjemnejšie a pootvoril dvere. Ležala zaborená v mnoho vankúšoch na jej posteli. Ani si ma nevšimla, tak plakala. Napokon som dvere späť zatvoril a vrátil sa do postele.

∆∆∆

„Som doma!“ zakričal som akoby sa včera nič nebolo stalo napriek tomu, že vchodové dvere boli zamknuté. Ráno keď som odchádzal ešte spala a ja som celý deň premýšľal čo poviem a čo urobím keď prídem domov.
„Si tu?“ zaklopal som na jej izbu a nazrel dnu. Nebola tam. Izba bola úhľadne uložená ako vždy. Niečo bolo inak, ale nevenoval som tomu pozornosť. Zaklopal som na kúpeľňu oproti jej izbe. Keď sa nik neozval, otvoril som. Bola prázdna. Všetko bolo preč. Pohárik na zubnú kefku vyzeral bez života, skrinka nad umývadlom už nebola plná krémov a na radiátore nevyseli uteráky. Srdce mi tĺklo tak silno, že som ho zreteľne počul v ušiach. Ešte raz som vbehol do jej izby a pootváral všetky skrine. Nikde nič. Vbehol som do obývačky, prezrel kuchyňu a napokon svoju izbu. Nenechala odkaz, ktorý som tak hľadal. Nenechala ani jedinú drobnosť.
„Do riti!“ tresol som dvermi a popri stene sa zviezol na zem. Na hrudi som cítil balvan a úzkosť mi vháňala slzy do očí. Vstal som, pretrel si oči a schmatol zo stola kľúče od auta.

...

„Dobrý deň. Je tu Rose?“ vychŕlil som okamžite na pani Fosterovú, ktorá na mňa iba šokované civela.

„Čo sa stalo? Urobil si jej niečo? Vyhodil si ju?“ Vyzvedala skôr ako ma pustila dnu.

„Takže je tu. Nie. Nič som jej neurobil.“

„Prečo teda plače a už nie je u teba v dome?“ zozadu s vynoril jej manžel.

„To netuším pane. Som tu, aby som to zistil. Ja by som jej nikdy neublížil.“ Zabolelo ma vedomie, že si myslia to na čo sa ma pýtali. Bolelo ma to nie preto, že mi to ničilo meno v ich pohľade, ale preto, že tá myšlienka bola absurdná.

„Rose!“ zakričala silným hlasom jej matka. O chvíľu zišla po schodoch a keď ma zbadala zamrzla.

„Čo tu robíš?“ vyzerala šokovne akoby ma nečakala.

„Prišiel som po teda.“

„My dvaja...“ pozrela na svojich rodičov a potom späť na mňa.

„Poď hore nebudeme tu robiť cirkus.“ Zvrtla sa na päte.

„My dvaja sa nemáme o čom baviť.“ Povedala s rukami prekríženými na hrudi okamžite ako som zavrel dvere.

„Vráť sa domov Rose.“

„Nemám domov.“ Zvrtla sa mi chrbtom. Pichlo ma pri srdci.

„Tak nehovor.“ Vydral sa zo mňa zvláštny hlas.

„Nechaj ma na pokoji.“ Šepla.

„Fajn. Ak ťa toto urobí šťastnou, ja sa ťa vzdám. Ale ak je...“ nenechala ma dohovoriť.

„Ty nechápeš, že tu nejde o moje šťastie?!“ plakala.

„Tak o čo potom? Aha už viem. Ide o tvoj dobrý pocit, aby si vyhovela mojej matke.“ Hlas som mal zlomený.

„Jeremy vo svojom živote som urobila veľa zlých rozhodnutí. Aspoň raz chcem urobiť to dobré.“

„Ako môžeš vedieť, že toto je to správne?“ neodpovedala. Podišla k zásuvke vytiahla z nej kľúče od nášho, teda zrejme už iba môjho, domu.

„Nechcem ich.“ Záporne som krútil hlavou.

„Ja tiež nie.“ Nasilu mi ich strčila do ruky. Z jej dotyku som mal zmiešané pocity.

„Prečo to robíme? Hm?“ Bude to znieť možno cinicky, ale ani smrť starých rodičov ma nebolela tak ako predstava, že ju mám nechať.

„Premýšľala som.“

„To vidím.“ Trochu sarkasticky som podotkol.

„Myslím to vážne.“ zozadu mi prešla dlaňami po chrbte. Spozornel som a otočil sa k nej.

„Ty veríš v Boha. Ja nie. Netuším ako sa modliť a netuším či to pomáha, ale ty tvrdíš, že áno. A tebe verím. Ak by si ma to naučil... Rozídeme sa aj tak, ale ak to nie je správne a budeme sa modliť, aby sme to zistili...“ ani sama poriadne nevedela ako to dokončiť. Usmial som sa. Pritiahol som si ju bližšie a vtiahol do objatia.

„To je dobrý nápad.“ Pokojne som jej šepol do vlasov a následne ju do nich pobozkal. V mojom objatí sa uvoľnila. Cítil som ako jej svaly ochabli a tepová frekvencia spomalila.
„Môžeme?“ opýtal som sa po chvíli. Prikývla. Chytil som ju za obe ruky, zavrel oči a odriekal modlitbu. Keď som skončil, vo svojom vnútri som mal nezvyčajný pokoj. Napokon som sa otočil na odchod. Posledný raz som sa za ňou obzrel a zmizol za dverami jej izby.