Jeden dôvod

49.

∆∆∆

„Dobrý večer.“ bola som v miernom šoku keď sa pred dverami zjavil Jeremyho otec.

„Smiem ísť ďalej?“ vyzeral byť trochu nesvoj no zakrýval to úsmevom.

„Pravdaže nech sa páči. Som rada, že Vás vidím. Chystala som sa, že sa zajtra u vás zastavím keď pôjdem od rodičov.“ snažila som sa rozprúdiť konverzáciu kým sa vyzúval.

„No, ja zajtra poobede odchádzam takže sa už zrejme nestretneme.“ ozrejmil situáciu kráčajúc za mnou po schodoch.
„Ale Margaret sa určite poteší.“

„To je zajtra už dvadsiateho? Ach ako rýchlo to ubehlo.“ povzdychla som si a pretrela si spotené čelo. „Posaďte sa. Dáte si niečo? Vodu, čaj, kávu?“ po spomenutí posledných dvoch nápojov ma ovalila ešte väčšia horúčava než akú som pociťovala doteraz.

„Voda mi postačí ďakujem.“ sadol si na vzdialenejšiu stranu pohovky a poslušne čakal.

„Akurát som vytiahla z rúry koláč. Myslela som, že vám z neho zajtra prinesiem, ale keďže už doma nebudete, naložím Vám aspoň teraz.“ s úsmevom som pred neho položila pohár s tanierom.

„Nemuseli ste si robiť starosti.“

„To nie sú starosti. Pečenie ma baví a nemôžem to predsa pojesť sama. To by nedopadlo dobre.“ zasmiala som sa on tiež. Vzala som svoj pohár z kuchynskej linky a odpila si. Ešte stále mi bolo trochu nevoľno hoci sa mi podarilo nezvracať už tretí deň.

„Ako sa máte Rose?“ začal , keď som sa posadila. Zatvárila som sa mierne rozpačito a na pár sekúnd som sa zamyslela prečo vlastne prišiel.

„Hm. Ďakujem. Mám sa fajn. Len...“ smutne som sa usmiala a dúfala, že nebude chcieť rozpitvávať moju mimiku. „Neviem si zvyknúť, že som tu sama.“

„Aj mne syn chýba. Viete, čím som starší tým tie odchody znášam horšie.“ napil sa a na chvíľku zavládlo ticho. „Už sa dlho neozval však?“ z jeho tváre sa dali vyčítať obavy.

„Áno, ale veď on sa ozve.“ povedala som už o čosi veselšie zatiaľ čo v jeho očiach sa mihol záblesk skeptiky. „Nebojte sa. Bude v poriadku, vráti sa.“

„Ako si môžete byť taká istá?“ neútočil, len ma nevedel pochopiť. A ja som mu to nezazlievala. Pretože nemohol. Bolo to medzi mnou a jeho synom.

„Pretože mi to sľúbil.“ pozrel na mňa akoby mi preskočilo, no rýchlo svoj výraz zmenil. „Možno som žena a nebezpečenstvo aké na neho číha si viem uvedomiť iba sporadicky, ale on sľuby dodržuje.“ spomenula som si na tú chvíľu kedy som sa s ním o tom rozprávala a uvedomila si, že som ho k tomu vlastne tak trochu prinútila.

Pozrela som na šmuhu od rúžu na svojom pohári. Platí vôbec taký sľub?
Z premýšľania ma vytrhlo jeho odkašlanie si. Znelo to akoby mal v hrdle balvan.

„Viete Rose, ja som sa Vás vlastne prišiel opýtať či niečo nepotrebujete.“ zamyslel sa.

„Ja...“ hlas sa mi zasekol v hrdle. „...nie ďakujem. Som v poriadku.“ trochu silene som sa usmiala.

„Ten koláč je skvelý.“ mlstne si oblizol pery a vzal si druhý kúsok.

ΔΔΔ

Jeremy

Mal som konečne pár minút voľna a nevedel som sa dočkať vytúženého spánku. Vzal som telefón a pokúsil sa vyťukať Roseine číslo. Satelitné armádne telefóny boli nočnou morou každého operátora. Odoberali maximum signálu z oblasti, v ktorej sa nachádzali, vážili snáď tonu a kvalita hovoru bola takmer nulová. Jedinou výhodou bolo že sú nerozbitné a tak si na nich môže človek vybiť všetku frustráciu.