Jeden dôvod

12.

Snažila som sa nemyslieť na silnejúcu nevoľnosť no nič nezaberalo.

„Prosím Vás.“ Šepla som slabo a dúfala, že nespí veľmi tvrdo.

„Fosterová prestaň mi už konečne vykať. Začína mi to liezť na nervy.“ Pootvoril jedno oko, aby videl ako sa tvárim.

„Potrebujem sa dostať na toalety.“ Snažila som sa pozbierať sily, aby som sa zdvihla zatiaľ čo on sa iba nespokojne pomrvil.

„Skôr ako hodím tyčku, prosím.“ Povedala som o čosi naliehavejšie. Postavil sa, moju ruku si prehodil cez rameno, držal mi ju a druhou ma chytil za bok. Bez komentára sme prešli chodbou. Na toaletách mi pomohol sadnúť si na dlážku. Bola studená a tvrdá. V momente ma začalo napínať. Čupol si ku mne a chytil mi vlasy na záhlaví. Pripomenulo mi to detstvo, časy keď o mňa vlastná matka aspoň trochu stála, nebola zahľadená iba do svojej práce a pribúdajúcich číseliek  na účte. Vyvolalo to vo mne úzkosť. V hrdle mi navrela hrča a ja som sa s plačom zložila na zem.

„Ja už nevládzem chcem to ukončiť. Nemá to zmysel.“ Vypadlo zo mňa pomedzi vzlyky.

„Povedz mi jeden dôvod prečo...“ povedal trochu chladne.

„Hovorím, že už nevládzem!“ skríkla som.

„To nie je ozajstný dôvod. Je to obyčajná výhovorka.“

„Čo ty o tom vieš?! Daj mi pokoj!“

„No tak Rose, teraz to predsa nevzdáš.“ Šepol. Čupol si ku mne a jemne si ma pritisol na hruď. „Si silnejšia ako si myslíš.“ Pohladil ma po vlasoch.

∆∆∆

„Tak... čo dnes?“ pritiahol mi prikrývku vyššie ku krku.

„Desať.“ Vyšiel mi z krku chrapľavý slabý hlas. Potichu vzdychol a posadil sa na dlážku. Dlho mlčal, potom natiahlo ruku a začal ma nežne hladiť po vlasoch. Po chvíľke začal rozprávať tlmeným hlasom. Rozprával veci, ktoré nevyžadovali odpovede, také, ktoré aspoň čiastočne odpútali moju pozornosť od môjho nechutne neznesiteľného stavu.

...

A takto mi ubehli dva týždne počas, ktorých som sa iba vďaka nemu nezbláznila samotou. Večeri už bývali kľudnejšie a ja som dokázala normálne fungovať, komunikovať ba dokonca sa mi vrátila chuť do jedla.

∆∆∆

Prechádzala som sa po parku zafarbenom jesennými farbami. Ešte neopadávalo no bolo tak krásne až mi to spôsobovalo radosť.

„Rose.“ Sladučkým hlasom ma oslovila lekárka. „Ako sa máte?“ pohladila ma po ramene.

„Dobrý deň dámy.“ Prerušil ma Jeremy vo chvíli keď som chcela odpovedať.

„Pán komisár.“ Doširoka sa usmiala doktorka a uhladila si blúzku. „Prišli ste za mnou? Potrebujete niečo?“ prehrabla si vlasy.

„Nie. Prišiel som za slečnou Fosterovou.“ Na tvári mu spočinul pokojný  jemný úsmev. Doktorka sa zatvárila kyslo no rýchlo sa spamätala.

„Tak sa dobre bavte.“ Odsekla pohŕdavo a s klepotom ihličiek odkráčala.

„To bolo čo?!“ Takmer okamžite som vyprskla do smiechu.

„Hej! Nesmej sa. Nemôžem za to, že som tak neodolateľný.“ tiež sa zasmial.

„Aha to som si neuvedomila. Prepáčte pán komisár.“ Napodobnila som jej hlas.

„Posmievaš sa mi.“ Trochu sa zamračil.

„Nie.“

„Ale áno.“ Presviedčal ma.

„Nechápem prečo ju niekam nevezmeš.“ Pokrútila som hlavou.

„Veď sa na ňu pozri.“ Mykol hlavou smerom k nej.

„Nechápem... Má dokonalú postavu, peknú tvár, oblieka sa vkusne a ešte k tomu je to doktorka. Takže je múdra a bohatá.“ Vymenovala som prednosti, ktoré boli zjavné na prvý pohľad. Nereagoval.

„Počkaj. Ty už niekoho máš?!“ zvedavo som vyslovila.

„Nemám.“

„Tak potom?“

„Nie je to žena pre mňa. Ja chcem takú čo si obuje tenisky, občas sa nadžgá nezdravým jedlom, ale zároveň ak bude treba pôjde za dámu. Ona je iba dáma.“

„Nezdravé jedlo... hm takže chceš mať tučnú frajerku.“ Otočila som hlavu na neho.

„Vždy to musíš pretočiť na vtip však?!“ slabo sa zasmial.

∆∆∆

„Vieš, že som kedysi poznala jedného Evansa?“ zamyslela som sa raz keď sme omylom odbočili na tému minulosti.

„Áno?“ nadvihol obočie.

„Býval pár ulíc odo mňa. Mal otca námorníka.“ Snažila som sa spomenúť si na ďalšie podstatné detaily zatiaľ čo on sa schuti zasmial.

„To som sa fakt až tak zmenil Rose?“ zahľadel sa mi rovno do očí.

„Počkaj...“ na pár stotín som sa odmlčala. „Chceš mi povedať že si to ty?!“ šokovane som na neho gánila. Iba s úsmevom prikývol.

„Čo sa stalo s tebou a generálnou dcérou?“

„S nami ani nikdy nič nebolo. Aj keď nás všetci pokladali za pár, boli sme iba kamaráti.“

„A čo tvoji rodičia? Ako sa majú?“ cítila som radosť pri spomienke na nich.

„Otec chodí stále na misie. Aj teraz je niekde uprostred Atlantiku. A mama, tá je stále doma a chodí do kostola. Veľa sa modlí za otca aj za mňa.“ Sedel v predklone s predlaktiami na kolenách a hľadel do zeme.

„Tvoja mama je skvelá žena. Pamätám si ju. Vždy som ju brala ako ideálnu matku.“ Pousmiala som sa.

„To teda áno.“ Na tvári sa mu zjavil blažený úsmev. „A čo vaši?“ obrátil sa na mňa. Tentokrát som do zeme hľadela ja no omnoho kŕčovitejšie.