Jeden dôvod

37.

„Dobrý deň.“ s vytreštenými očami som pozorovala ako mi rovnako šokovane opätovala pozdrav. „Poďte ďalej.“ odstúpila som hoci mi v ušiach hučala krv a pocit nevoľnosti vo mne narastal.

„Kde je môj syn?“ prísne na mňa pozrela a rozhliadla sa po dome.

„Hmm. Nie je tu, ale každú chvíľu by mal doraziť.“ pokúsila som sa o zdvorilý úsmev no hnev z jej tváre nemizol.

„Čo tu potom chcete keď nie je doma? Nemáte tu čo hľadať!“ vyštekla akoby som bola zlodej. Vedela som, že tento moment bude musieť prísť, ale myslela som si , že budeme mať s Jeremym viacej času pripraviť sa naň.

„Ja...“ prerušil ma Jeremyho hlas prichádzajúci zdola.

„Zlato už som tu!“ povedal s nadšením v hlase. Jeho matka stojaca oproti mne chorobne zbledla a následne rýchlim krokom zmizla v kúpeľni. Prvý krát sa ma pri slove „zlato“ vychádzajúcom z jeho úst zmocnila panika. V kúpeľni sa spustila voda a môj pás zozadu obopli Jeremyho dlane. „Nevedel som sa ťa dočkať.“ šepol mi do ucha no keď som sa zvrtla zamračil sa. „Čo sa deje?“ reagoval na môj zdesený výraz. Už už som sa nadýchla, otvorila ústa, pripravená čo najrýchlejšie vychrliť podstatu problému, no štuchnutie zámky v kúpeľňových dverách a ich následné otvorenie ma predbehlo. Jeremy pozornosť presmeroval a ja som ústa iba naprázdno zaklapla. Zvrtla som sa mu chrbtom a čakala na reakciu stále bledej pani Evansovej.
„Mama...“ zalapal po dychu Jeremy a spustil dlane z mojich bokov. Napätie v miestnosti sa dalo krájať a ticho, ktoré zavládlo trvalo celú večnosť.

„Povedal si mi, že si to s ňou skončil!“ vyslovovala pomaly, zvýrazňovala osobitne každé jedno slovo a funela pri tom ako namosúrený býk stojaci pred toreadorom. Jeremy vyšiel spoza mňa s odhodlaním v tvári. „Klamal si ma!“ dodala skôr než mal šancu na reakciu.
Videla som, že ešte stále spracováva jej prítomnosť.

„Jeremy Vám skutočne neklamal pani...“  nenechala ma dohovoriť.

„Vás sa nikto nič nepýtal!“ pohŕdavo po mne fľochla pohľadom.

„Takto sa s ňou baviť nebudeš!“ Vyštekol po nej na moju obranu.

„Budem sa s ňou baviť ako uznám za vhodné!“ bola tak hysterická až jej na čele navrela žila.

„Tak to teda nie mama! Zničila si mi už mnoho vzťahov, ale tento sa ti zničiť nepodarí to ti garantujem! A nie neklamal som rok a pól sme spolu nič nemali a rok sme sa ani len nevideli. Pred pár dňami sme sa dali opäť dokopy. Naozaj nám nemôžeš ani trošku dopriať?!“ počas toho ako rozprával sa jeho tón postupne upokojoval.

„To teda nemôžem! Veď si ničíš život!“ jej slová mi rezonovali v ušiach ako ozvena a pred očami sa mi rýchlosťou blesku prehrali momenty z odvykačky. Zo snenia ma vytrhol Jeremyho ironický chechot.

„Vieš čo mama? Jediný kto mi tu ničí život si ty! Nepýtal som si tvoje požehnanie, pretože ho nepotrebujem! Ja Rose milujem a to je jediné na čom mi záleží.“ preplietol si so mnou prsty a pritiahol si ma bližšie.

„Ale prosím ťa! Veď ty ani poriadne nevieš čo je to láska nie to ešte milovať niekoho!“ snažila sa ho zosmiešniť akoby bol ešte dieťa.

„Budeš prekvapená, ale viem. A vďačím za to jedine svojmu otcovi!“ v jeho hlase bolo počuť rokmi nahromadenú zlobu.

„Jasné! Tvoj otec bol pre teba vždy svätý!“ teatrálne rozhodila rukami.

„Áno to teda bol! Veď len vďaka nemu tu stojím! Keby celé to rozhodnutie stálo na tebe bol by som mŕtvy v druhom mesiaci tvojho tehotenstva! Nikdy si ma nechcela čo si myslíš že to neviem?!“ to čo povedal zabolelo dokonca aj mňa.

„To ti natáral ten tvoj podarený otec?“ buď to iba hrala alebo ju to skutočne vôbec neranilo.

„Nie, toto som počúval počas celého detstva z tvojich úst! Vždy keď som neurobil niečo podľa tvojich predstáv vykričala si to otcovi! Vždy som pri tom sedával na tých mnou nenávidených schodoch, ktoré mi znova a znova pripomínali aká som nula, pretože mi ten tvoj krik nedal spávať! A vieš čo? Možno si na ten potrat predsa len mala ísť! Aspoň by som nemusel žiť s pocitom, že som pre vlastnú matku takým náramným sklamaním!“ na krku mu navierala žila za každým jedným slovom a zatínajúce päste mal bledé od sily, ktorú do toho vkladal. Stála som ako obarená a čakala čo sa bude diať. Toto boli veci, o ktorých sa mi nikdy nezmienil a z celej tejto situácie sa mi obracal žalúdok.
Pani Evansová bez slova s kamenným výrazom odkráčala ku schodom a následne za sebou zabuchla vchodové dvere. Pozrela som na Jeremyho, ktorý odišiel do svojej izby. Zostala som uprostred obývačky so zmiešanými, priam až skľučujúcimi pocitmi a zničenými vyhliadkami na pekný večer.

...

Z jeho izby sa aj po dvoch hodinách stále ozývali hlasy. Telefonoval. Nechcela som ho rušiť a keďže sa mi už minuli činnosti, ktorými by som sa dokázala zamestnať, zbalila som sa na odchod. Obliekla som si kabát , znovu skontrolovala obsah kabelky a prítomnosť smatfónu v zadnom vrecku nohavíc. Zhasla som svetlo a pobrala sa dolu schodmi.

„Rose...“ zaznel slabý hlas spoza mňa. Pevne držiac guľu na dverách som sa zvrtla. Navrchu schodiska stál Jeremy s takmer nebadateľne strhaným výrazom tváre. Kto ho nepozná, nepostrehol by to. Bol dokonalý v zakrývaní vlastných emócií.
„Nechcem tu zostať sám. Prosím.“ Zvesil ramená a s rezignáciou čakal na moju odpoveď. Pri pohľade na neho sa mi v hrudi objavil zvieravý pocit. Potrebovala som si prečistiť hlavu, na chvíľu vypadnúť a popremýšľať o tom čo sa udialo, no nemohla som myslieť na seba. Chcela som iba aby sa mu vrátil úsmev na tvár, moje potreby mi boli v tej chvíli ukradnuté.
Vyzliekla som si kabát, zavesila ho a vyšliapala schody až k nemu. Vtiahol ma do naručia a moju hlavu si jemne pritisol na hruď. Nadýchla som sa jeho vône a snažila sa predstaviť si, čo mu behá hlavou. Pohladila som mu chrbát a on sa odtiahol. Z chladničky som vytiahla víno a z kredenca dva poháre na stopke. Po celý čas ma pozorne sledoval. V tichosti sme presedeli asi hodinu a pól no ten čas, sa mi zdal ako večnosť. Držala som ho v náručí a bolesť, ktorú pociťoval pohltila aj mňa.

„Mal by som si ľahnúť. Zajtra vstávam do práce.“ miesto odchodu mi však neprestával hľadieť do očí. Pritiahol sa ku mne bližšie a pobozkal ma. „Ďakujem ti.“ Nebola som si istá za čo konkrétne mi ďakoval, no odmena v podobe niekoľkých bozkov sa mi páčila. „Dobrú noc.“ Sťažka vydýchol a postavil sa z gauča.

...

Jeremy

Vyše hodiny som sa prehadzoval v posteli. Mátali ma spomienky na minulosť, výčitky prítomnosti a prehodnocovanie chýb. Bol som smädný a pri otvorenom okne mi začínalo byť chladno. Vyliezol som z postele no nemal som najmenšiu chuť hľadať župan. Otvoril som dvere a rozhliadol sa po chodbičke, prešiel som ňou a prehrabujúc si už aj tak strapatú hlavu vošiel do kuchyne. Na prahu som však zastal aby som preskúmal pohyb priamo predo mnou. Medzi ostrovčekom a kuchynskou linkou stála sporo odetá Rose. Moju košeľu, ktorou by si ešte pred niekoľkými mesiacmi dôkladne prekryla telo mala teraz rozopnutú. Naprázdno som preglgol, no v krku som mal ešte suchšie než pred tým.