Jeden dôvod

13.

„To... Je to nadlho.“ Vstala som a nervózne vykročila na odchod. Stihol ma zdrapnúť za zápästie.

„Povedz mi to. Vieš, že mi môžeš veriť.“ Hľadel mi priamo do očí. Ruku som si vymanila zo zovretia a ešte zopárkrát prešliapla na mieste.

„Začalo sa to už pred Aidenom. Naši boli tak ponorení do práce, že si ma takmer ani nevšímali. Jediná pozornosť sa mi dostala v podobe sumy, ktorú každý mesiac pripísali na môj účet. Potom sa stalo to o čom vieš ty viac ako ja a... Keď som povedala aký mám problém, že asi potrebujem liečenie aby som sa z toho dostala, vyhodili ma z domu. Vraj už nemajú dcéru.“ V očiach som mala slzy a v hrdle chuchvalec čohosi tvrdého. Spomenula som si ako ma otec doslova vysotil z dverí domu a následne ich prudko zaplesol. Na líce sa mi vykotúľala slza no okamžite som ju zotrela.

„Prepáč nevedel som...“ tieto slová mi priviedli ďalšiu vlnu úzkosti. Nevzlykala som, ani sa netriasla Iba sa mi po tvári kotúľali kvapky jedna za druhou. Prisunul sa bližšie a tuho ma objal. Viac už nepovedal nič.

∆∆∆

Týčil sa nado mnou nejaký muž robustnej postavy. Do tváre som mu vôbec nevidela. Zdrapil ma popod pazuchu a hodil na posteľ. Miestnosť bola tmavá, plná dymu a cez zatiahnuté žalúzie prenikali iba malé lúče svetla. Nedokázala som sa pohnúť. Začal zo mňa trhať šaty no napriek mojej snahe o krik zo mňa nevyšiel ani hlások. Smial sa akoby bol sám diabol a práve si podmanil celý svet. Napokon sa vyzliekol aj on a vrhol sa na mňa.
Prudkým trhnutím som sa prebrala s triaškou, celá spotená. Vyšla som na chodbu a vliezla pod sprchu. Chcela som zo seba zmyť pocit nechutných drsných rúk toho muža a každý centimeter kože, ktorý sa ho dotkol. Moje vlastné telo sa mi hnusilo. S týmito pocitmi som sa posledné týždne budila každú noc a potom som sa do postele už nevrátila. Spánok ma mučil rovnako ako jeho nedostatok.

∆∆∆

„Čo je?“ otrávene som vyštekla na Evansa keď sa na mňa už pár minút pozeral.

„Vyzeráš hrozne.“ Skonštatoval s pokojom hinduistického mnícha a odpil si z kávy.

„Vďaka.“ Ďalej som žmolila šnúrku z teplákov. Bola som na smrť unavená a nedokázala pochopiť kam sa zrazu podela jeho výrečnosť. Sedel v tichosti akoby sa mu minuli všetky vtipné poznámky na všetko navôkol.

„Nechceš mi niečo povedať?“ Vyzvedal.

„A ty?“ Opäť som ho nevrlo odbila. Po pol hodine mlčania sa zdvihol na odchod. Takto prebehlo viac dní. Bola som vyčerpaná bez chuti do života.

∆∆∆

Opäť stál v rohu miestnosti a s nechutným chrchlavým smiechom sa blížil ku mne. Stála som pri posteli dúfajúc, že ma nedostane. Opäť som dopadla na mäkký matrac, z ktorého sa vyvalil kúdol prachu. Snažila som sa postaviť no nešlo to. Napriek tomu, že som svaly napínala, ležala som bez pohnutia. Cítila som dotyky na svojom tele a žalúdok sa mi obracal. V hrdle som mala obrovskú guču a slzy na krajíčku. Niekde v diaľke som počula výkriky môjho mena.  Zatla som päsť a ruku prudko vystrela k jeho tvári. V tej sekunde som sa prebrala a zbadala Evansa rozvaleného na dlážke držiac sa za nos. Zmätene som sa rozbehla von z izby.

„Rose!“ skríkol za mnou. Zaliezla som do skladu - drobunká miestnosť s regálmi na stenách, medzi ktorými bol priestor maximálne pre troch ľudí. Zviezla som sa na zem a s hroznou úzkosťou na hrudi som sa rozplakala. Tričko sa mi lepilo na telo, bolo celé premočené potom, rovnako ako vlasy.

„No tak. Nič sa nedeje, bol to iba sen.“ Začal ma tíšiť keď ma našiel. Pod náporom pocitov a vzlykov som ledva dýchala.

„Čo sa tu deje?!“ prísne no zároveň zmätene na nás prehovorila zdravotná sestra.

„Nič čo by som nezvládol.“ Odsekol.

„Pripravte jej prosím do kúpeľne čisté oblečenie nech si môže dať sprchu.“

„Prepáč.“ Vysúkala som zo seba keď som sa po chvíli upokojila.

„To nestojí za reč.“ Podvihol pravý kútik úst a pohladil ma po vlasoch. Chytila som sa regálu a pomaly vstala. Hlava sa mi krútila. Urobila som neistý krok, potom druhý a pustila som sa políc na stene. Vykročila som na chodbu keď sa mi podlomili kolená.

„Držím ťa.“ Šepol a podoprel ma.

„Pane vy tam nesmiete!“ skríkla sestra keď sme vchádzali do kúpeľne.

„Fajn. Tak s ňou pôjdete vy.“ Celkom ochotne jej oznámil a už už sa ma chystal pustiť keď som zabalansovala.

„Ale, ale... Ja musím strážiť recepciu.“ Koktala.

„Ja vám ju postrážim.“  Prísne na ňu zazeral zatiaľ čo ona sa tvárila neisto. „Som policajt, myslím, že je väčšia pravdepodobnosť úniku keď tam sedíte vy ako keď tam budem ja.“  Odporne zavrčal a odkráčal smerom k recepcii.

∆∆∆

Jeremy

„Sestra mi vravela čo sa tu včera dialo.“ Skonštatovala doktorka.

„A?“ posadil som sa do kresla oproti jej stolu.

„Nesmiete si ju tak púšťať k telu.“ Ustarostene sa mi zadívala do očí.

„Robím si iba svoju prácu.“

„Mám pocit, že sa práca začína meniť na čosi osobné.“ Preplietla si prsty v lone.

„Dostal som ju na starosť. Ak sa jej tu, v tejto diere niečo stane budem to ja komu podrží prokuratúra nôž pod krkom, nie vy. Tak čo Vás je sakra do toho?“ intenzita môjho hlasu sa mierne vystupňovala. Vstala zo stoličky a oprela sa o stôl presne oproti mne.

„Dajte si pozor aby sa na Vás priveľmi nenaviazala. Potom by z toho bol už oficiálne môj problém.“ Zvodne zaklipkala riasami. Vedel som presne čo robí. Poznal som to. Bol som cvičených ako vojak špeciálnej jednotky, cvokárske praktiky ma zaskočiť nedokázali. Vstal som z kresla a postavil sa tesne pri ňu.

„Žiarlite?“ jedinou odpoveďou mi bola jej  zrumenená tvár. Posmešne som si odfukol popri jej uchu a vzdialil sa. Červeň z jej líc sa pomaly vytrácala zatiaľ čo víťazoslávny pocit v mojom vnútri narastal. V tichosti si sadla späť na stoličku a so sklopeným zrakom hľadala správne slová. Takmer sa dalo pozorovať ako jej závity v mozgu pracujú.