Jeden dôvod

48.

∆∆∆

O TÝŽDEŇ NESKÔR

„Neuveriteľne mi chýbaš.“ povedal, keď sa náš desaťminútový rozhovor blížil ku koncu. Stisla som pery a zavrela oči. Aj on mi chýbal, dokonca až tak, že som to nedokázala vysloviť. V slúchadle sa ozývali akési mužské hlasy a následný ženský smiech.

„Ehm!“ výrazne si oddrhol akoby aj on mal v hrdle veľký balvan a prerušil tým naše mlčanie. „Wi-fi sa chlapom ešte nepodarilo spojazdniť. A ktovie kedy sa podarí.“ sklamane konštatoval.

„Povedala som ti už niekedy, že zbožňujem tvoj hlas?“ vypľula som zo seba, pretože jeho mierne chrapľavý, príjemne hrubý hlas po pre mňa nekonečne dlhej dobe čo som ho nepočula ma úplne opantal.

„Nie.“ na hlase mu bolo počuť úsmev.

„Tak vidíš, keby ste mali internet možno by si to odo mňa ani nikdy nepočul.“ Zasmiali sme sa.

„Je mi ľúto ale budem musieť ísť. Neviem kedy sa zasa ozvem je to tu rušné.“ v pozadí sa ozval naliehavý výkrik jeho mena a vzápätí sa ozval zvuk sirény.

„Naozaj musím Rose pá.“

„Ľúbim ťa.“ povedala som rýchlo no odpoveďou mi bolo iba pípnutie na znak ukončenia hovoru. Hlasno som si povzdychla, lakťami sa oprela o stôl a tvár si vložila do dlaní. Predstavila som si gauč v našej obývačke a túžila sa doň zvaliť. Posledné tri dni ma únava mordovala o čosi viac než pred tým no čakal ma ešte dlhý deň.

ΔΔΔ

„Agrrr.“ zavrčala som v okamihu, keď som vyšla z práce na ulicu. Snažila som sa tváriť, že som si ho nevšimla a začala som kráčať opačným smerom.

„Viem, že si ma videla.“ začal kráčať povedľa mňa. Zastala som a s klepotom lodičiek sa zvrtla smerom k nemu.

„Čo je?“

„Prečo ma tak nemáš rada?“ prižmúril oči.

„Lebo ani ty nemáš rád mňa.“ prekrížila som si ruky na hrudi a on nadvihol obočie.

„Mám ťa rád.“

„Obaja dobre vieme, že to robíš kvôli Jeremymu.“

„Pozri je mi jedno či sa ti to páči alebo nie. Ja sa na rozdiel od teba aspoň snažím, ale ty mi to vôbec neuľahčuješ.“

„Aha takže ja som na vine, že sa mi pcháš do zadku a lezieš mi tým parádne na nervy?“

„Nie. Za to môže Jeremy.“ povedal tak pokojne až som mala chuť mu jednu vraziť. Zhlboka som sa nadýchla aby som zahnala túto myšlienku.

„Nejdem domov ale k našim takže pre dnešok si môžeš dať pohov.“ opäť som začala kráčať.

„Pohov som si dal včera a predvčerom. Takže dnes pôjdem s tebou na návštevu.“ buď bol dobrý herec alebo bol ten milý úsmev na jeho tvári skutočný.

„To neprichádza do úvahy.“

„Tak vidíš. Neuľahčuješ mi to.“ Zakričal za mnou s rukami vo vreckách džínsov. Zastala som, zvrtla sa a vrátila sa tých zopár krokov, ktoré ma od neho delili.

„Fajn. Poďme.“ pristala som nakoniec a dúfala, že mi potom už dá pokoj. Vlastne ani sama som netušila prečo ho tak nemám rada. Možno to bolo tým, že sa tak podobal na Jeremyho a mňa to desilo. Charizma ohlušujúca ženy navôkol, neodbytnosť, tvrdohlavosť, spontánnosť či vtipkovanie boli len zlomkom toho čo mali tí dvaja spoločné. Bolo to akoby bol tu no predsa to nebol on a tak veľmi mi chýbal...