Jeden dôvod

51.

ΔΔΔ

Christopher vyjedal zásoby čipsov, ktoré našiel v špajzy a v pozadí mal zapnutú televíziu. Snažila som sa dokončiť správu, ktorú som v práci nestihla. Mračila som sa na displej a snažila sa sústrediť.

„Mohol by si byť prosím ťa tichšie?“ vyštekla som po ňom.

„Veď som nepovedal ani slovo.“ Rozhodil rukami na znak, že nerozumie o čo ide.

„Prežúvaš ako krava. A načo vôbec ide telka keď aj tak čumíš do mobilu?“

„Ja to pozerám! A nepočkám snáď kým sa mi ten lupienok v ústach rozmočí sám. Fuj.“ Zatváril sa znechutene.

„Tak choď chrúmať a pozerať futbal so svojho bytu.“

„To celé tehotenstvo budeš takáto príjemná?“

„Načo si sem vlastne prišiel?“

„Aby si nebola sama.“ Oslňujúco sa usmial.

„Ja som sa ti o to neprosila.“ Nezrozumiteľne som si zamrmlala a on to ignoroval. Na chvíľu prestal vyjedať poloprázdne vrecko a ja som sa mohla lepšie koncentrovať. Po pár minútach mi zazvonil telefón.
„Agrrr. Fakt mi nemôžete dopriať chvíľu pokoja?“ vyskočila som na nohy a dobehla ku kuchynskej linke. Keď som si všimla kto volá, stuhla som. Na displeji sa objavilo číslo, z ktorého volával Jeremy. Pozrela som Chrisovým smerom.

„Nezdvihneš to?“ díval sa na mňa uprene akoby mal pocit, že som medzičasom zabudla na drniaci predmet predo mnou.

„Prosím.“ Z hrdla sa mi vydral zaseknutý hlas.

„Nevedel som sa dočkať kedy ťa budem znova počuť.“ V jeho hlase znelo nadšenie.

„Jeremy! Počkaj je tu Christopher dám ťa nahlas.“ Ešte nikdy som nebola tak vďačná za jeho prítomnosť ako teraz.

Pocity, ktoré sa vo mne striedali keď som počula Jeremyho hlas boli neopísateľné. Chcela som ho mať nablízku a povedať mu do očí všetko čo by vedieť mal. Nechcela som to takto. Nikdy som si to takto nepredstavovala. Teda vlastne som si to nepredstavovala nikdy nijak. Povedať mu niečo také cez telefón? Čo ak zloží a už sa viac neozve? Bývam v jeho dome aspoň po veci by si snáď prišiel. Minimálne pre auto by sa vrátil. No mohol by to urobiť keď nebudem doma. A možno by nepoložil. Povedal by aby som vybrala z jeho účtu peniaze, kreditku predsa nechal v trezore, a poslal by ma na potrat. Nie! Jediné v čom som mala jasno bolo, že nechcem urobiť ďalšiu životnú chybu. Nevzdám sa svojho dieťaťa. Nedovolím, aby mu niekto vzal život.

„No, na chvíľku vás nechám holúbkovia. Potrebujem si súrne odskočiť.“ Vytrhol ma z premýšľania Chrisove vstávanie z gauča. Uvedomila som si, že ich doterajšiu konverzáciu som úplne prepočula.

„Rose, prepáč. Dlho som sa neozval. Keby som mohol telefonoval by som každý deň. Mám toho veľa je to tu...“ nedokončil vetu akoby o tom nechcel hovoriť.

„Hneváš sa?“ pripomenul mi mňa keď som bola ešte dieťa. Táto otázka a tón akým ju vyslovil som používala vždy keď som nesplnila niečo z domáceho rozvrhu. Mama sa na mňa pri tom namosúrene dívala a všetko čo som jej vravela sa snažila ignorovať. Vraj keď ja ignorujem povinnosti, môže ignorovať aj ona mňa, pretože starať sa o mňa je zasa jej povinnosťou. „Rose, zlato si tam?“ ozval sa keď som dlhšie mlčala.

„Áno, prepáč, trochu som sa zamyslela. Samozrejme že sa nehnevám.“ Nasilu som sa usmiala akoby to mohol vidieť a mohlo ho to presvedčiť o pravdivosti mojej výpovede. „Chcela by som aby si bol tu.“ V očiach ma pálili slzy a zrakom som zablúdila k svojmu bruchu. Z druhej strany sa ozval ťažký povzdych.

„Ja si to tiež želám. Už sa ťa neviem dočkať. Uteká to tak veľmi pomaly.“

„Hmm.“

„Ako sa máš?“

„Včera som bola u našich aj u tvojej mami. Má sa fajn. Každý deň chodí do kostola. A pečie koláče, ktoré rozdáva deťom z ulice. A naši sa na teba stále pýtajú. Kúpili nový záhradný nábytok vraj keby si tu bol zavolali by ťa na pomoc. Otec si so skladaním nevie dať rady povedal, že čím novšie tým ohavnejšie. Vyslúžil si za to pohlavok od mami.“ Chŕlila som čo najrýchlejšie, aby ma nestihol zastaviť.

„Som rád že sa im dobre darí, ale...“ na kúpeľňových dverách štuchla zámka „...radšej by som počul ako sa máš ty.“ Stiahlo mi žalúdok. Dvere na kúpeľni sa otvorili a ja som si trochu vydýchla.

„Dám ti ešte Chrisa. Už je nazad.“ Vrazila som mu do rúk mobil a tentoraz som do kúpeľne vbehla ja. Múrik vane, o ktorý som sa opierala ma príjemne chladil a upokojoval môj zrýchlený dych. Mozog mi pracoval na plné obrátky a rýchlosťou blesku sa mi pred očami mihali rôzne scenáre.
Po pár minútach vošiel do miestnosti Christopher. Bez slova si prisadol vedľa mňa a chvíľu sa hral s vlastnými prstami.

„Ty si mu to nepovedala však?“ opýtal sa akoby to nevedel a otočil hlavu aby na mňa videl.

„Ee.“ Zamrmlala som takmer nebadateľne.

„Zaslúži si to vedieť.“

„Možno nabudúce.“ Vyskočila som na nohy a odkráčala. Nemala som záujem riešiť s ním moje pocity a hoci sa mi to chvíľami zdalo ako dobrý nápad, prezradiť Jeremymu pravdu, rozhodla som sa mlčať kým nebudem sto percentne pripravená.

Ale čo ak na to pripravená nebudem nikdy?

∆∆∆

Napravila som si sako a zhlboka sa nadýchla. Prišla na mňa ďalšia vlna nevoľnosti, ale snažila som sa nepripúšťať si to. Vstúpila som do budovy a oprela sa o pult recepcie.

„Dobré ráno, mohla by som poprosiť pohár vody a knihu príchodov?“ urobila som pomalý ale dlhý nádych ústami a keď sa recepčná obrátila späť ku mne, silene som sa usmiala. „Ďakujem.“ Šepla som a odpila si z plastového pohára. V duchu som zahrešila. Do knihy som načarbala podpis a s položením pera dopila posledný dúšok vody. V ruke som pohárik skrčila a prešla k najbližšiemu odpadkovému košu. Očami som prešla od schodov k výťahu a smelo vykročila.

Vyzeralo, že nepríjemné žalúdočné ťažkosti zmizli a ja som dúfala, že sa ani nevrátia. Nezdalo sa mi totiž vhodné, pozvracať šéfov stôl plný dôležitých dokumentov. Chcela som byť voči nemu korektná a oznámiť ako sa veci majú, aby sa stihol do môjho odchodu zariadiť.
Zvláštne ako mi záležalo na tom, zachovať sa fér k vlastnému šéfovi, zatiaľ čo muž, ktorého som milovala nemal ani len poňatia, čo sa so mnou deje.

Výťah zacinkal a dvere sa otvorili. Prešla som chodbou a zastala pred dverami. Keď som zaklopala nik sa neozval. Skúsila som to znova, už o čosi ráznejšie.

„Ešte neprišiel. Bude meškať pätnásť minút.“ Oznámila mi jeho strojená sekretárka piskľavým hlasom a ukazovákom si popritom ťukala po hodinkách. Posadila sa za svoj stôl vo výklenku a zdvihla zvoniacu pevnú linku. Taktiež som sa usadila na pohovku pred jej stolom a nervózne sa pohrávala s náramkom na ruke.