Jeden dôvod

53.

ΔΔΔ

Jeremy

Ležali sme pod kopcom a ďalekohľadom sledovali cieľ. Zopár budov so zájdenými fasádami strážili šiesti muži.

„To by nemuselo byť až také zložité...“ skonštatoval Thomas a pozrel na hodinky.

„Šesť na šesť. To vyzerá na férovku.“ Pritakal Anthony a prevalil sa na chrbát. Skontroloval si zásoby nábojov a uvoľnene sa natiahol.

Na ceste sme boli už dva dni a hoci sme sa snažili šetriť si sily, v kopcovitom teréne južného Sudánu to bolo takmer nemožné.

„Fajn dajme im ešte desať minút slobody. Potom im ukážeme čo je to peklo.“ Nabudený adrenalínom som sa snažil vyburcovať tím. Našou úlohou bolo vyslobodiť civilistov z útrob starej chajdy. Väznili ich, aby ako mafia vydierali štát a prebrali nadvládu no Amerika sa to rozhodla so Sudánskym súhlasom ukončiť. Preto sme prileteli pred týždňom z Afganistanu, aby sme mali dostatok času pripraviť sa. A zrazu to bolo tu.

„Dobre poďme na to. Hlavne opatrne chlapi.“ V duchu som vyriekol modlitbu a dúfal, že to pomôže.

Približovali sme sa opatrne a rozdelili si strany. Muž, ku ktorému som sa zozadu zakrádal si ma všimol až v poslednej chvíli. Schmatol som ho pod krkom, čím som mu zastavil prívod krvi do mozgu a čakal kým upadne do bezvedomia.

Obehol som drevené sudy stojace obďaleč a počkal na signál od kolegov. Vtrhli sme dnu tak, aby sme nenarobili príliš hluku. Do cesty sa nám postavilo zopár mužov, ktorých sme rýchlo zlikvidovali. Niekde v dome sa ozývali rozkazy v arabskom jazyku spolu s nárekom. Kráčali sme ďalej a ostražito sledovali každučičký kúsok chodby. Z izby, do ktorej sme sa chystali vojsť vybehol chlapík so samopalom, ktorý si pritisol k lícu, no Ryan stlačil kohútik skôr a muž sa s výrazom omdlievajúceho človeka zrútil k zemi.

Vo chvíli keď sme prekonali labyrint chodieb a dorazili do pivnice, v ktorej väznili civilistov, mali sme na konte asi tridsať vystrieľaných nábojov. Vedeli sme, že cesta von bude rovnako neľahká a podľa zlého zdravotného stavu, v ktorom sa muž so ženou nachádzali som usudzoval, že by nám zopár mužov navyše prišlo vhod. Tých sme žiaľ na rozdiel od súpera nemali. Od začiatku akcie sme však vedeli, že budeme ťahať za kratší koniec, ale boli sme plný optimizmu. Zopár akcii sme s tímom absolvovali aj v Afganistane a vždy nám všetko vyšlo. Nebol dôvod pochybovať. Iba žeby.... Žeby sa niečo pokafralo. Presne tak ako sa aj stalo...

Konečne sme sa dostali von. Zo zadnej strany tábora sa hrnuli kúdoly prachu z prichádzajúcich džípov. Anthony s Thomasom niesli cez plecia prevesenú ženu a Derek s Markom podopierali muža svetlejšej pokožky. Ja s Ryanom sme im kryli chrbát.

„Kurňa! Toto nevyzerá dobre.“ Zreval Ryan keď z už stojacich džípov vyskakoval jeden ozbrojený muž za druhým. Nahmatala som na uniforme núdzové tlačidlo a použil ho.
Vedeli sme, že do príchodu našich pomocných jednotiek to potrvá najmenej sedem minút. Keď človek čaká na prostriedok hromadnej dopravy, vyjsť z domu sedem minút v predstihu sa považuje za dosť trúfalé ak vezmeme do úvahy, že je zastávka vzdialená päť minút pešej chôdze. Pre nás, v tejto situácii bolo sedem minút priveľa. Nepriateľ bol najviac štyridsať sekúnd behu vzdialený odo mňa a Ryana. Ostatní mali náskok tak desať sekúnd no nesúc zranených boli pomalší ako by sme potrebovali. Považoval som za zázrak, že sme doteraz neinkasovali ani jednu guľku letiacu okolo našich hláv a za ešte väčšiu výhru som vyhodnotil zväčšujúci sa priestor medzi mnou a protivníkmi.

Nezdalo sa mi to. Niečo tu nesedelo. Keď protistrana náhle zastala a jediné čo sa k nám blížilo boli ich výkriky plné vyhrážok, pochopil som, že nás čaká niečo, s čím sme nerátali. Rozhliadol som sa po okolí až som na neďalekom kopci zazrel odraz sklíčka.