Jeden dôvod

47.

ΔΔΔ

O DVA TÝŽDNE NESKÔR

Jeremy

Hlavou mi behalo množstvo vecí, ktoré som chcel v živote zažiť. Ani jednu z tých vecí som si ale nedokázal predstaviť bez nej. Aj teraz keď sedela na druhej strane gauča ponorená do jednej z mnohých častí seriálu, pripadalo mi neuveriteľné, že ju tak možno vidím posledný raz. Sklopil som pohľad na svoje potiace sa dlane a v žalúdku zachytil pocit nervozity. Zasmiala sa a ja som si uvedomil, že nemám ani len poňatia na čom. Prevalila sa na druhú stranu a uvelebila sa mi do lona.
Musíš to povedať. Zajtra tu už nebudeš. Nemáš inú možnosť. Snažil som sa dodať odvahu sám sebe no pri predstave, čo tým možno spôsobím ma pichlo v hrudi.

„Rose?“ v skutočnosti môj hlas znel omnoho tichšie a priškrtenejšie než som mal v pláne. Zdvihla hlavu s očakávaním v očiach. Zbabelec! Šepol som si v duchu keď som začal premýšľať nad tým, že to čo som doteraz plánoval vysloviť, nevyslovím. „Premýšľal som o tom všetkom a...“ začala sa hmýriť a keď sa posadila urobil som to isté. „Rok je veľmi dlhá doba. Bol by som obrovský sebec ak.... Nehovorí sa mi to ľahko, vlastne ani neviem ako to povedať mám.“

„Chceš sa rozísť?“ jej hlas znel rovnako neprirodzene ako môj na začiatku.

„Nie.“ vyzerala že sa jej po tomto krátkom slove uľavilo. „Ale, nemôžem od teba žiadať aby si na mňa čakala.“ nedokázal som sa na ňu poriadne pozrieť.

„Samozrejme, že môžeš!“ vyprskla a mne sa pred očami mihol prsteň z klenotníctva, ktorý som si pred pár dňami vyhliadol no nakoniec som ho nekúpil.

„Nie Rose. Nech to znie akokoľvek hlúpo, čo asi znie...“ môj chabý pokus o smiech na jej tvári vyvolal viac pobúrenia ako uvoľnenia. „Chcem ti dať voľnosť.“

„Hovoríš to iba preto, že si tam plánuješ naraziť peknú, sebavedomú, vyrysovanú vojačku?“ v očiach mala niečo medzi hnevom a zmätením.

„Nie. Žiadnu inú okrem teba v živote nechcem.“ jej pohľad znežnel. „Dohodli sme sa, že sa o tom nebudeme rozprávať ale je to fakt, ktorý nás dobehnúť môže takže to poviem na rovinu. Ani jeden z nás nevie či sa odtiaľ vôbec vrátim a ak sa aj vrátim, môžem byť iný človek. Kým budem preč, môžeš sa cítiť osamelo a moju prítomnosť ti nijaké videohovory raz za čas nenahradia. Ja si to všetko uvedomujem. Chcem, aby si vedela, že ak za ten čas čo tu nebudem nájdeš niekoho s kým...“ hlasno som vydýchol. „... by si si vedela predstaviť žiť... Nebudem ti nič zazlievať ani keď budem preč, ani po návrate.“

„Tak teraz ma dobre počúvaj.“ hovorila rozhorčene, ale obkročmo sa na mňa posadila, čo situácii trochu ubralo na vážnosti. „Budem sedieť na tomto gauči, kým sa ty nevrátiš a je mi jedno kedy to bude. Aj keby som tu mala vysedieť dieru.“ zahrialo ma pri srdci aj keď som vedel, že to také jednoduché ako to znie nebude.

„To nerob musel by som ten gauč vymeniť a ja ho mám rád.“ slabo ma pobozkala. „Takže môj návrh vypovedať tvoju nájomnú zmluvu...“

„Budúci týždeň končí.“ usmiala sa. Prezeral som si jej tvár a túžil pretočiť čas.
„To by sme mali osláviť.“ Siahol som jej na nahý chrbát pod svetrom.
Vitaj doma.“ šepol som jej do pier keď mi v spálni vyzliekla tričko.

ΔΔΔ

Rose

Spolu s tmou za oknom na mňa doľahli udalosti celého dňa. Po Jeremyho odchode som sa zamestnala upratovaním, pečením a varením iba aby ma nedobehli vlastné myšlienky. Neúspešne. Zvonček pri dverách zabzučal. Pretrela som si mokré líca opakom ruky a ignorovala aj druhé zazvonenie. Po treťom gongu som si hlavu zakutrala pod deku a túžila sa vypariť. V zámke som začula štrkot kľúčov. Po chrbte mi prešiel mráz a posadila som sa. Vchodové dvere sa zabuchli a niekto kráčal po schodoch. Naprázdno som preglgla a siahla po telefóne, ktorý som kŕčovito zovrela v dlani. Spoza steny sa vynoril šepot môjho mena spolu s Christopherovou hlavou.

„Čo tu do riti chceš?! Ako si sa sem dostal?!“ skríkla som.

„Chcel som sa uistiť, že si v poriadku. Jeremy mi dal kľúče pre prípad núdze.“ zahrkal kľúčmi uloženými na dlani.

„Vypadni!“ zasipela som. Opäť som si pretrela líca a odvrátila hlavu. Chvíľu ticho stál.

„Ak by si chcela, mohol by som zostať a...“

„Nepočul si? Daj mi pokoj!“ hovorila som takmer šepotom no v hlase mi znel dostatok hnevu. Založil si ruky do vreciek a bez slova odišiel.

ΔΔΔ

Christopher

„Dobré ráno.“ Pozdravil som so širokým úsmevom, keď mi otvorila dvere.

„Dobré.“ Zašomrala si popod nos a vyšliapala schody späť do kuchyne. „Potrebuješ niečo?“ opýtala sa keď som ju nasledoval.

„Prišiel som ťa odviezť do práce.“

„Viem sa o seba postarať.“ Odvrkla.

„Myslíš, že keby som to nevedel, bol by som ťa včera nechal samú?“ šťastný výraz mi z tváre zmizol a prispôsobil som tón hlasu tomu jej.

„Tak prečo mi stále beháš za riťou?“ do kabelky položenej na kuchynskom pulte vkladala potrebné veci. Po jej otázke mi pohľad automaticky skĺzol na jej zadok vtesnaný do puzdrovej sukne. V duchu som zaklial, aby som pokarhal sám seba.

„Jeremy ma o to požiadal.“ S rukami vo vreckách bundy som sa pozrel na hodiny na stene.

„Jeremy odišiel, nie je tu. Čo oči nevidia, to srdce nebolí.“ Vyslovila chladne.

„Tiež neviem pochopiť prečo odišiel. Keby som mal doma takúto ženu, vysral by som sa na nejakú armádu.“ Vypadlo zo mňa, no oľutoval som to skôr ako som dohovoril. Na tvári sa jej objavilo pohoršenie.

„Ty si ale že neuveriteľný id...“

„Dovoľ, aby som to uviedol na správnu mieru než povieš niečo, čo by nás oboch mohlo mrzieť.“ Nenechal som ju dohovoriť.

„Som si istá...“

„Myslel som to tak, že keby som mal doma ženu, ktorú by som tak ľúbil ako on teba neodišiel by som.“ Prekričal som ju a keď som dohovoril, zastala s pootvorenými ústami akoby zadržiavala dych. Skúmavo prižmúrila oči.

„Poďme lebo do tej práce prídem neskoro.“ Schmatla kabelku a počkala na mňa pri vchodových dverách.