Jeden dôvod

59.

Rukami si prekryl tvár, vstal a prešiel zopár krokov sem a tam. Potom si dal ruky v bok otočil sa späť ku mne so žiarivým úsmevom.

„Ja budem otec?“ spustil ruky vedľa tela.

„Áno.“ Zopakovala som opatrne. Rozosmial sa, prisadol si čo najbližšie ku mne a dlho vášnivo ma pobozkal. Dlaňou mi prešiel po bruchu a úsmev, ktorý sa mu rozhostil na perách ma úplne opantal. Zhlboka sa nadýchol akoby nedokázal polapiť dych a bezradne pokrútil hlavou.

„Rose, zamýšľal som to úplne inak. Ale teraz kašlem na všetky plány...“ siahol si do zadného vrecka maskáčov, kľakol si vedľa gauča a pohľad, ktorým sa na mňa zadíval ma priviedol do rozpakov. „Vezmeš si ma?“ opýtal sa s takou láskavosťou v hlase až som zatajila dych.

Jeho reakcia na celú situáciu bola viac než zarážajúca. Čakala som čokoľvek. Nadávky, krik alebo racionálne zachovanie pokoja, čo bolo jeho typickým správaním sa v krízovej situácii. V žiadnom prípade som však nečakala nadšenie.

„Áno.“ Kútiky úst sa mi konečne podarilo zdvihnúť. Prsteň mi nasunul na prsteník a opäť sa mi naklonil k perám. „Viem, že som ti to už dávno nepovedala,“ začala som keď sa odtiahol a s čelom opretým o to moje sme si užívali prítomný okamih. „ľúbim ťa.“ Šepla som so zatvorenými očami, do ktorých sa mi hrnuli slzy pod návalom výčitiek svedomia.

„Viem to. Prepáč, že som pochyboval.“ Vypadlo z neho akoby on bol ten, ktorý mal na celej záležitosti najväčší podiel.

„Myslím, že si nemáme čo vyčítať.“ Smutne som sa usmiala.

„Ste obaja zdraví? Čo povedala lekár?“ ustarostene mi kládol otázky a ja som mu odpovedala. Zaprisahala som sa sama sebe, že pred ním už nikdy žiadne tajnosti nechcem mať. Vyrozprávala som mu všetko čo sa stalo vrátane lekárovho záveru. Ten ma upozornil, že moje krvácanie nie je nebezpečné, no mám si dávať pozor a chodiť na pravidelné kontroly.

Prehnaná starostlivosť akou ma od toho momentu Jeremy zahŕňal napriek jeho vlastným zraneniam ma nútila k úsmevu ešte častejšie. Bola som ju však ochotná znášať za predpokladu, že ho budem mať pri sebe blízko. Pre niekoho sa to mohlo zdať sebecké, no ja som vedela, že to potrebujeme obaja, aby sme dohnali to, čo nám armáda vzala.

∆∆∆

Jeremy

„Prečo si mi to nepovedala skôr?“ ležal na posteli a zamyslene hľadel do stropu. Úskokom som na neho pozrela a opäť sa venovala vešaniu čistých košieľ.

„Pravdu povediac...“ na pár sekúnd som sklopila zrak. „Bála som sa.“

Na posteli sa urýchlene posadil čo ho donútili vydať jemný ston.

„Čoho pre pána?“ opýtal sa, akoby sme sa bavili o bežnom nákupe potravín, či návšteve rodičov. Povzdychla som si a posadila sa na kraj postele. Teraz keď už som vedela ako to celé dopadlo som sa cítila trápne.

„Teba.“ Nedokázala som na neho ani len pozrieť.

„Prosím?“ Medzi obočím sa mu objavila vráska.

„Teda skôr tvojej reakcie.“ Upresnila som.

„Urobil som niekedy niečo, čo ti dávalo dôvod na obavu?“ vyzeral akoby sa hrabal v spomienkach s nádejou, že nájde niečo, z čoho plynuli moje úvahy.

„Nie to nie... O tomto sme sa ale nikdy nebavili, nevedela som, či vôbec chceš mať deti a ak áno či ich chceš mať so mnou. Najviac ma trápila predstava, že by si ma chcel poslať na potrat.“
Posunul sa bližšie ku mne a vzal mi ruky do svojich.

„Máš pravdu. Urobil som chybu. Mali sme sa o tom rozprávať. Ja to teda poviem teraz.“ Chvíľu mlčal. „Rose pozri sa na mňa. Chcem aby si sa mi pri tom dívala do očí aby si vedela že to myslím vážne.“ Počkal kým som zdvihla zrak a pokračoval. „Deti som vždy zbožňoval a už od puberty kedy sa moji kamaráti zaoberali iba hracími konzolami som mal vysnívanú veľkú rodinu. Chcel som a stále chcem mať detí toľko, koľko Boh dá a samozrejme koľko bude moja manželka ochotná porodiť.“ Obaja sme sa zasmiali. „Deti považujem za dar a nikdy by som žiadnu ženu neposlal na potrat. Nedokázal by som to. Dokonca ak by to ona chcela, robil by som všetko pre to aby som jej v tom zabránil. Rose, bude to naše dieťatko. To najlepšie z teba a zo mňa a rovnako ako milujem teba ti garantujem, že tento náš malý človiečik,“ jednu ruku mi priložil na brucho. „bude najviac ľúbené dieťa na svete.“ Rozprával s takou láskou až ma zalieval pokoj. Po líci sa mi skotúľala slza, ktorú mi okamžite zotrel. „Možno nie som najúžasnejší či najbohatší muž na svete, ale dám vám všetko čo bude v mojich silách, čo vám budem vidieť na očiach aby ste boli šťastní a spokojní. Ste moja rodina a postarám sa vás to ti prisahám.“ Hovoril s čelom opretým o to moje.

„Ďakujem.“ Silno som ho objala.

∆∆∆

Rose

Otvorila som dvere na spálni a zbadala Jeremyho sediac na posteli s notebookom, z ktorého vychádzal hlas jeho otca.

„Prepáčte nevedela som.“ Začala som späť zatvárať.

„Rose! Poď dnu.“ Zakričal s nadšením. Keď som opäť vošla, všimol si kôš plný bielizne v mojich rukách. Okamžite vyskočil a vzal mi ho. „Nemôžeš nosiť ťažké veci.“ Pokarhal ma pohľadom.

„Je to iba čistá bielizeň. Nie je ťažká.“ Oponoval som.

„To je jedno. Nabudúce ma zavolaj. Ale teraz kašli na to poď sem k nám.“ Položil kôš na zem a vrátil sa späť k počítaču.

„Dobrý deň.“ Pozdravila som keď som sa dostala do záberu. Greg odzdravil s úsmevom a čakal.“

„Oci chceli by sme ti s Rose niečo povedať.“ Začal Jeremy a preplietol si so mnou prsty. Pozrel na mňa a vyzval ma aby som prezradila tajomstvo.

„Jeremy ma požiadal o ruku a ja som súhlasila.“ Pohýbala som prstami pred obrazovkou aby mohol vidieť zásnubák.

„Och. Gratulujem. Jeremy som na teba hrdý. Vybral si si dobre. Teším sa, že s Rose budeme konečne aj oficiálne rodina.“ Vyzeral, že má úprimnú radosť.

„Ďakujeme. A je tu ešte niečo.“ Úsmev mu z pier nemizol.

„Počúvam.“ Bol zvedavý.

„Rose je tehotná. Čakáme bábätko.“ Povedal, pričom som ho pozorne sledovala. Bol ako malý chlapec, ktorý na Vianoce dostal nákladiak na diaľkové ovládanie a pýši sa ním. Bol tak zlatý až sa mi rozbúchalo srdce a snažila som sa nasať každú čiastočku energie, ktorá z neho sršala.

„Wau! To ste kedy stihli? Gratulujem to je skvelé!“ rozžiaril sa Greg a zasmial sa nad otázkou, ktorú sám, zrejme bez rozmýšľania, položil.

„Som na začiatku štvrtého mesiaca.“ Ozrejmila som a ďalej odpovedala na všetky jeho otázky.

„Mama o tom vie?“ otázka smerovala na Jeremyho.

„Zajtra sa k nej chystám.“ Oznámil akoby sa o nej nemal chuť rozprávať. Pobozkal ma na čelo a zmenil tému. Po chvíli som sa z izby vytratila a dala im priestor na debatu.