Jeden dôvod

23.

Rázne som zaklopal dvere. Na chodbe sa rozsvietilo svetlo, vo dverách štuchla zámka a dvere sa pomaly otvorili. Rose sa pustila môjho ramena. Všetci na seba hľadeli so slzami v očiach hodnú chvíľu. Priložil som Rose dlaň na chrbát, aby sa odvážila urobiť krok vpred.

„Dievčatko moje.“ Vypadlo z pani Fosterovej zarovno so vzlykom keď sa všetci traja objali. Pán Foster sa po chvíli odtiahol, pristúpil ku mne a objal aj mňa.

„Ďakujem, že si nám ju priviedol domov.“ Pobúchal ma po pleci. Neodpovedal som, iba som prikývol. Vošli sme dnu. Posadili sme sa k stolu a snažili sa udržiavať stálu konverzáciu bez zachádzania do nepríjemných právd. Po večeri sme sa presunuli do obývačky kde sa naše rozprávanie pretiahlo na dlhé hodiny. Snažil som sa nerozprávať príliš, aby som im dal priestor dohnať stratené roky aj keď viem, že tie si nevynahradia nikdy. Rose, vždy keď bola v úzkych otočila hlavu na mňa. Vedel som, že nie je vo svojej koži no vyzerala šťastná. Občas keď sa smiala, zadíval som sa na ňu a pocity v mojom vnútri ma vyviedli až mimo realitu.

„Teraz študujem aj pracujem zároveň. Jeremy mi so všetkým pomáha.“ Usmiala sa na mňa.

„To je od teba veľmi milé.“ Pani Fosterová na mňa spokojne pozrela.

„On je taký môj anjel strážny. Bez neho by som tu určite nesedela. Bola by som niekde v base alebo pri najlepšom pod mostom.“ Jemne sa zasmiala a ruku mi položila na koleno. Jej náhly dotyk ma vyviedol z miery. Trochu som sa pomrvil.

„Rose, ale teraz naozaj preháňaš.“ Zasmial som sa a okamžite to otočil na vtip.

...

„Asi by sme mali ísť.“ Pozrela na mňa, aby som ju v tomto tvrdení podporil. V jej pohľade som badal únavu.

„To je pravda. Zajtra vstávame do práce.“ Postavil som sa.

„Ďakujeme veľmi pekne za večeru.“ Zdvorilo som obom pozrel do očí.

„To my ďakujeme, že ste prišli.“ Obuli sme si topánky. A rozlúčili sa.

„Daj na ňu pozor.“ Šepla mi do ucha pani Fosterová keď ma objímala.

„Spoľahnite sa.“ Prisľúbil som. Dvere za nami sa zatvorili. Zvrtla sa smerom ku mne a s radostnou iskrou v očiach mi obopla ruky okolo pása.

„Ďakujem. Tak veľmi som ti vďačná. Nikdy ti to všetko nesplatím.“ Hlavu mala zaborenú v mojom ramene a pevne ma stískala.

„Ty mi nič nedlžíš. Nemáš čo splácať Rose.“ Láskavo som ju pobozkal do vlasov a vdýchol jej vôňu. Mal som sto chutí zdvihnúť jej bradu a stratiť sa v jej perách no držal som sa. Vedel som, že nesmiem no ovládať sa bolo omnoho ťažšie ako som si dokázal kedy predstaviť.

„Rada by som sa ešte prešla. Nevadí?“ opýtala sa keď sa odtiahla a zotrela si slzy.

„Môžem ťa niekam vziať?“ radosťou mi podskočilo srdce keď som si spomenul na najkrajšie miesto svojho detstva.

„Pravdaže.“ Zvedavo po mne hodila očkom a nasadla do auta.

...

Rose

Vystúpili  sme na okraji akéhosi lesa. Bez slova vošiel na zarastenú cestičku. Ona to vlastne ani nebola cestička. Bola to džungľa a iba on tušil kadiaľ ísť. Trochu som zaostávala. Otočil sa a počkal na mňa.

„Stavím sa, že v opätkoch si tadiaľto ešte nešiel.“ Trochu vyčítavo som na neho fľochla pohľadom. 

„To máš pravdu opätky som ešte nikdy neskúšal a tu už vôbec nie.“ Rozosmial sa. Keď ma chytil za ruku a viedol, v žalúdku som pocítila príjemné chvenie a pocit bezpečia.

„Tak, sem musíme vyliezť.“ Ukázal na múrik nad úrovňou pása presne pred nami. Neodpovedala som. Postavila som sa k múru chrbtom, zaprela sa rukami a zadok si vyšuchla hore. Otočila som sa a vstala na nohy. Urobil to isté.

„Opatrne. Dívaj sa pod nohy je to tu dosť zradné.“ Upozornil.

„Je taká tma že poriadne nevidím ani teba ako sa mám asi dívať pod nohy?“ úzkostne som sa zasmiala.

„Fajn uznávam, ja tiež nič nevidím. Ale ver mi. Bude to stáť za to.“ Opäť nahmatal moju dlaň a pomaly sme postupovali ďalej.

„Sme tu.“ Oznámil keď sme sa vynorili z kríkov. Pred nami sa otvoril výhľad na celé mesto. Bolo to neskutočné. Tie mihotajúce sa svetielka v diaľke ma nútili nespustiť z nich oči.

„Vau. Ako to, že som tu nikdy nebola?“

„Je to vojenský objekt. Veľa ľudí ani len netuší, že v týchto lesoch čosi je. A to, že sa sem dá preniknúť bez povšimnutia už vôbec nie.“

„Počkaj takže keď nás tu chytia máme problém?“ trochu ma tá predstava desila.

„Áno. Ale neboj sa. Otec ma naučil utekať pred vojakmi. Koniec koncov aj ja som jeden z nich takže niečo o tom viem.“ Posadil sa.

„Ako to myslíš? Že si jeden z nich?“ sadla som si vedľa neho.

„Som registrovaný ako vojak. Mám aj výcvik Navy Seal pre špeciálne jednotky. Makal som na tom od detstva. Vždy som chcel byť v armáde. Nie námorník ako otec, to by ma nebavilo.“ Objal si kolená.

„Prečo si teda na kriminálke?“ nie, že by som nebola rada, ale zaujímalo ma to. Posmešne odfúkol nosom.

„Príliš veľa viem...“ pokrútil hlavou. „Čakám kým mi schvália žiadosť o misiu už niekoľko rokov. Vždy mi príde obálka so zamietnutím. A čím dlhšie robím tam, kde robím, dostávam sa k cennejším a cennejším informáciám čím sa možnosť, že by ma vzali znižuje.“
Premýšľala som ako by som sa asi cítila keby ho povolali. On by si plnil sen zatiaľ čo ja by som tu zomierala strachom. To by však on nevedel. Ktovie, možno by mu to bolo aj jedno.

„A čo tvoj otec? Nehnevá sa, že nejdeš v jeho šľapajách?“

„Nie. On ma podporuje. Je to skvelý človek. Pravidelne spolu telefonujeme a rozprávame sa o všetkom. Aj o tebe som mu rozprával.“ Počula som v jeho hlase úsmev.

„Čože? A čo si mu o mne hovoril?“ zdesene som zo seba vypľula.

„Všetko.“

„No paráda. Asi nebol moc nadšený, že si si domov nasťahoval feťáčku čo?“ pobavene som reagovala.

„Rose!“ upozornil ma. Neznášal keď som tak o sebe vravela. Vraj sa ponižujem, pretože ja som od toho pomenovania ďaleko. Ľuďom je však jedno či ste vstali, oni vidia iba, že ste spadli a viac ich nezaujíma. Ste zaškatuľkovaný...

„Bol rád. Vraj na mňa aspoň dozrieš.“ Povedal vážne no ja som sa rozosmiala. Pozorne ma sledoval s letmým úsmevom na tvári. Dolu pod kopcom sa rozsvietilo svetlo. Jeremy pozrel na hodinky a postavil sa.  „Mali by sme ísť. O druhej majú vojaci obchôdzku.“
Taktiež som sa pokúsila urýchlene vstať. Mierne som sa však zatackala. Rukami mi obopol pás, aby ma pridržal. Takmer okamžite mnou prešla horúčava a vzápätí náhle zmizla. Srdce mi išlo vyskočiť z hrude keď si ma pritiahol bližšie a cítila som jeho telo na tom mojom. Vymanila som sa z  jeho zovretia skôr, ako by si mohol niečo všimnúť. Nesmela som sa prezradiť. Veď by ma vysmial. Vlastne nie to by neurobil. Iba by mi citlivo vysvetlil, že si mám tie city vymazať zo srdca čo najrýchlejšie a to by bolo ešte viac ponižujúce ako keby ma vyhodil s krikom.. Ako by ma predsa mohol ľúbiť? Po tom všetkom čo o mne vie...