Jeden dôvod

15.

∆∆∆

Posledný krát som sa zadívala na ošarpanú, na prvý pohľad nevľúdnu budovu, v ktorej som strávila jeden z najťažších rokov života. Vyhriate sedadlo spolujazdca ma privítalo vrúcnym objatím. Jeremy sa povzbudzujúco usmial a zapol rádio. Za oknom sa mihala krajina. Náhle ma prepadla úzkosť. Nevedela som do čoho idem. Moje bývanie si Evans stále nechával pre seba no vedela som, že za prachy, ktoré dostávam od štátu to môže byť jedine zasratý pajzel.

...

„Tak sme tu.“ S povzdychom nadšenia vypol motor. Stáli sme v areály opustenej pekárne. Všade okolo mňa stáli tehlové budovy s veľkými tabuľkovými oknami. Zamračila som sa a prižmúrenými očami pozorovala okolie.
Vyložil z kufra moju malú cestovnú tašku.

„Môžeme?“ nesmelo sa zadíval. Nevravela som nič, iba s vráskami na čele prikývla. Okolie sa mi zdalo viac než nebezpečné.

„Nech sa páči madam. Vaše kráľovstvo.“ Zľahka sa zasmial a odomkol  tyrkysovou farbou natreté dvere. Vstúpila som do predsiene. Za dverami bol vešiak, pod ním dve rohože na odkladanie topánok. Vzadu napravo boli schody so vzorovanými kachličkami na bokoch, drevom na mieste šliapania a ozdobným zábradlím, vedľa ktorého stál biely okrúhly stolík so stolovou lampou, a čerstvou poštou. Jeremy mi vzal kabát z rúk a naznačil aby som šla hore. Krásna tmavá drevená podlaha v celej miestnosti a interiér zladený dokonalejšie než v trendových časopisoch. Okno taktiež veľké, tabuľkové, rovnako ako na ostatných budovách v okolí dotváralo pocit otvorenosti. Obývačka bola spojená s priestrannou kuchyňou uprostred ktorej bol ostrovček, aký som vždy obdivovala vo filmoch.

„Je to prekrásne, ale... Musí to byť pekelne drahé.“ S mučivou grimasou som zazerala na Evansa.

„To ťa nemusí trápiť. Je to totiž môj byt.“ Zložil tašku na zem a do kanvice nalial vodu.

„Čo?! Mal si mi predsa nájsť bývanie a nie mi predvádzať veci, na ktoré nikdy nebudem mať.“ Bola som trochu nazúrená.

„Veď som ti aj našiel. Budeš bývať tu.“ S úsmevom sa zvrtol a držiac dve čajové škatuľky sa spýtal, „Mäta alebo medovka?“ vyzeral tak nevinne akoby sa ho ten zmätok, ktorý vo mne vyvolal ani trošku netýkal.

„Robíš si srandu?! To nemôžem.“  Pokrútila som hlavou. Opäť zahrkal dvomi škatuľkami aby som si konečne vybrala. „A nie je to jedno?!“ vyštekla som.

„Takže mäta.“ Zvrtol sa a zalial vrecúško vriacou vodou. „Rose pozri.“ Položil šálky na ostrov v strede kuchyne. „Ak ti vadí, že budeš bývať so mnou tak mi to povedz na rovinu.“

„O to nejde. Ale čo povie tvoja rodina, kamaráti, frajerka alebo ja neviem kto všetko.“ Tvárila som sa strašne zúfalo presne tak, ako som sa aj cítila.

Zľahka sa zasmial. „Je to môj byt môžem si sem nasťahovať kohokoľvek. Ich do toho nič.“

„Aj tak by to bolo blbé. Nie! To nie je dobrý nápad.“ Vystrela som sa a vzala tašku do rúk.

„Prosím ťa pusti to a sadni si.“ Rezignovane so spustenými ramenami som sa spustila na opierku gauča.

„Tento byt je väčšinu dňa prázdny. Chodím sem len prespávať, stále som v práci. A keď aj mám ísť domov do tichého prázdneho bytu sa mi vôbec nechce. Budem rád keď tu budeš.“ Pokojne sa usmial a jemne sa mi dotkol kolena. Chvíľku som premýšľala. Nebola som si istá či by som mala prijať jeho ponuku. Predsa len, bolo to zvrátené. Poliš a feťáčka...

„No dobre. Ale pod jednou podmienkou!“ v očiach mu zasvietila iskra výhry. „Platiť budeme všetko na polovicu.“ Zatvárila som sa prísne.

„Ne...“

„Ber alebo nechaj tak.“ Nenechala som ho dohovoriť.

„Dobre.“ Súhlasil nakoniec.

∆∆∆

Ležala som v hosťovskej izbe na obrovskej manželskej posteli. Cítila som sa ako princezná v čarovnej komnate. Jedna stena bola použitá ako knižnica s posuvným rebríkom na regáloch. Všetko bolo ladené do bielo kávovej kombinácie.

...

Zaklopanie na dvere ma vytrhlo z premýšľania. 
„Rose, nepozrieš si so mnou film?“ hovoril hlasno spoza zatvorených dverí. Otvorila som, on mierne odstúpil.

„Nie ja... Nechcem ti narúšať rituály.“ Odhodlaná prežiť zvyšok života zatvorená v izbe som mu odpovedala.

„Prosím ťa prestaň. Nerob scény a poď do obývačky. Tá misa pukancov sa sama nezje.“ Oznámil a odišiel do kuchyne. Na chvíľku som sa zamyslela. Mal pravdu  pukance sú najlepšie čerstvé. Bola by ich škoda. Opatrne som vkráčala do miestnosti keď sa na jeho tvári zjavil víťazoslávny široký úsmev.

∆∆∆

Jeremy

„Ahoj.“ Potichu som pozdravil.

„A... Ahoj.“ Myklo ju od preľaknutia no následne sa usmiala.

„Prepáč ja som si požičala počítač nechal si ho na stole a chcela som sa pozrieť po nejakej práci.“ Habkala.

„Veď mne to neprekáža. Čokoľvek tu nájdeš si môžeš zobrať.“ Pokojne som sa usmial.

„Ďakujem.“ Povzdychla si akoby jej odľahlo.

„Aký si mal deň?“ pokračovala už trochu uvoľnenejšie.

„Blázninec.“ Dlaňami som si prešiel po tvári. „ Máme ťažký prípad. Hľadáme sériového vraha ale nič nemáme.“ Zatvárila sa zhrozene. „Prepáč, viem,  teba to asi nezaujíma.“ Pousmial som sa sám nad sebou.

„Kľudne o tom hovor. Rada si to vypočujem. Len, znie to desivo. Vždy som si myslela, že sú to iba filmové scenáre...“ zamyslela sa.

„Pochváľ sa čo ty. Našla si niečo?“ zmenil som tému.

„Je to bieda.“ Zvesila hlavu dozadu na opierku. „Samé predavačky a pásová výroba. Ale asi vezmem tú druhú možnosť. Lepšie tam platia.“ Nadvihla jeden kútik.

„Rose ja som o tom premýšľal. Myslím, že by bolo lepšie ak by si išla študovať.“