Polovičná

Prológ

Rok 1314

Na krajinu a malú osadu, kdesi uprostred nej, padala noc. V zradných kútoch, do ktorých nedopadalo svetlo z plápolajúcich faklí, číhalo nebezpečenstvo a smrť. Len málokto sa odvážil vyjsť von.

Do malej, skromne zariadenej chatrče sa náhle, krívajúc na pravú nohu, vrútil postarší, zavalitý muž v ľanovom rúchu. Noc už preňho nebola postrachom. Najmä nie po liste, ktorý sa mu dostal do rúk od posla, a ktorý len pred pár minútami s hrôzou dočítal.

Kým sa za ním stihli provizórne drevené dvere riadne zatvoriť, stačil vyhŕknuť už niekoľko slov.

„Maria je mŕtva! A Ignácia vzali so sebou. A to nehovorím o všetkých tých pred nimi... Hildegar!" zrúkol muž odrazu. „Obaja vieme, čo sa s nimi stane! Musíme začať niečo robiť! Celý náš rod postupne vymiera! Dedina je už pomaly len zhlukom pár žien a detí! Temer všetci naši muži padli..."

„Ja to viem, Hector," prerušil rozrušeného muža hrubý hlas, ktorý sa ozval z rohu miestnosti. Pri menách, ktoré odzneli mu po chrbte prešli zimomriavky, no viac svoje emócie nedal najavo.

Z tieňa sa vynorila mužná postava, odetá v skromnej koženej zbroji, na ktorú padala hustá hnedá brada. „Tiež sa už viac nechcem prizerať, ako tie monštrá zabíjajú všetkých našich blízkych! Musíme..." Muž náhle zmĺkol a zostril pozornosť. Rýchlym krokom podišiel k oknu a vyzrel von. To, čo jeho sivé oči uzreli ho vôbec nepotešilo, no ani neprekvapilo. No veľmi ho to rozzúrilo, vzbúrilo to v ňom krv a odhodlanie pustiť sa do ďalšieho boja, ktorý už nemienil prehrať. Dlhé roky trpel nie len jeho rod, no i všetky okolité, o ktorých sa dopočul.

„Ideme, Hector! Zvolaj všetkých, ktorí sú schopní udržať nejakú zbraň! Dnešný boj už neprehráme! Nenecháme ich, aby si s nami robili, čo sa im zachce!" Otvoril dvere a vyšiel na priestranstvo, odkiaľ mal skvelý výhľad na všetky strany. Tasil meč a hrotom ukázal do hviezdami posiatych nebies, skade sa blížili prví nepriatelia.

Jeho hlas sa niesol široko–ďaleko, keď s dôrazom na každé slovo kričal: „Toto je deň, kedy sa staneme našimi vlastnými pánmi! Toto je deň, kedy sa zrodia Povstalci!"

Rok 2014

Presvetlená priestranná miestnosť plná otvorených francúzskych okien a povievajúcich záclon bola zaplnená ľuďmi. Za dlhým stolom, situovanom v strede, sedelo množstvo mužov i žien. No boli aj takí, ktorí si svoje miesto našli a odstáli pri stene či kdekoľvek, kde sa len dalo. Nik nevedel koľko presne sa ich zišlo na dnešnom stretnutí.

Muž za vrch stolom vstal a prehovoril ako prvý. „Dnes, ako iste viete, sme sa tu stretli nie len preto, že oslavujeme sedemsté výročie od založenia nášho klanu, ale aj preto, aby sme prediskutovali jednu veľmi dôležitú otázku. Marek, ujmeš sa slova?" pozrel na muža sediaceho kúsok od neho.

Hnedovlasý muž v stredných rokoch sa postavil. „Ďakujem za slovo, Leo. Ako iste viete, už storočia sa snažíme vykonávať riadne poslanie, ktoré nám Hildegar z rodu Agonis zanechal. Za ten dlhý čas sme sa mnohé naučili, mnohé sme objavili, ale skutočnosť je taká, že nám to nestačí. Aj napriek tak dlhému času sme neboli doposiaľ schopní úplne sa zbaviť nepriateľa. Preto sme dospeli k záveru, že potrebujeme pomoc." Hovoril bez zahanbenia či zaváhania. Každý v miestnosti poznal danú problematiku.

Miestnosťou sa naďalej rozliehalo ticho. Každý mal svoj názor na danú vec, vedeli aj, aké riešenie sa pravdepodobne chystá – snáď ku každému sa už doniesla šuškanda. Prv si však chceli bez poznámok vypočuť všetko, čo je nutné.

„My, Hlavná rada, pokrvní potomkovia rodu Agonis, sme zvážili nasledovnú vec, ktorú vám predostrieme a dúfame, že s nami budete súhlasiť." Pohľadom prešiel po prítomných: „Sme iba ľudia. A ako ľudia sme oveľa slabší ako náš protivník, aj napriek tomu, čo všetko sme sa už naučili. Stojíme proti nepriateľovi so schopnosťami, ktoré nikdy ako ľudia nenadobudneme. A preto za riešenie považujeme niekoho, kto má proti nim väčšiu šancu, niekoho, kto má aspoň podobné schopnosti ako Primogenitus."

Na tvárach všetkých sa zračili obavy. A hoci všetci vedeli, o aké riešenie sa jedná, i tak sa ktosi ozval od prítomných, aby uistil všetkých.

„Chcete, aby sa medzi nás..." žena z davu svoju myšlienku ani nedopovedala, každý však vedel, aké slová chcela ešte z úst vypustiť. A Leo, ktorý vzápätí prehovoril to len potvrdil.

„Presne tak, Paula. Našim jediným riešením, z ktorého nie sme priveľmi nadšení, sú Poloviční. Oni jediní majú možnosť a nádej byť úspešnejší ako my."

„Ale veď... my ich celý čas zabíjame. Rovnako ako Primogenitus," zaprotestovala iná žena sediaca za stolom. „Aký to má zmysel? A ako ich vôbec dostaneme na našu stranu?"

„Veľmi dobrá poznámka, Anabela," pochválil ju Marek, ktorý jej, aj napriek jej portugalčine, rozumel každé slovo. „Áno, Poloviční sú tiež naši nepriatelia. Ale sami nevedia voči čomu stoja v tomto svete. Väčšina z nich žije v úplnej nevedomosti. Bude ľahké ich presvedčiť a získať ich na našu stranu."

„Ale prečo oni? Prečo tak odrazu?"

„O tom pláne sme uvažovali už veľmi dlho. Zaznel aj v minulosti, ale stretol sa s nesúhlasom. Veríme, že my všetci, čo sme dnes tu, znova tento návrh riadne zvážime a prijmeme ho." Marek prešiel po všetkých s nádejou a prosbou v očiach.

„Takže odteraz nemáme zabíjať Polovičných?" spýtala sa Paula, kapitánka francúzskej populácie Povstalcov, akoby si stále nebola istá, či správne rozumie o čom sa tu hovorí.

„Nie. Odteraz nie. Sú pre nás užitoční."

Miestnosťou sa po prvý raz rozniesol šum rozhovorov, nesúhlasu a obáv. Marek aj Leo s trpezlivosťou chvíľu čakali, vymieňajúc si pohľady plné rozhodnosti, ktoré jasne hovorili, že nech by sa dnes toto stretnutie skončilo akokoľvek, neustúpia so svojím návrhom.

Po chvíli Leo znova prehovoril na prítomných. „Ale!" zvolal na celú miestnosť. Počkal, až sa vrava utíšila a všetci mu znovu venovali pozornosť. „Až sa ich úloha skončí, skončí sa s tým aj ich ochrana, ktorú im poskytneme." Na chvíľu sa odmlčal, aby tým zdôraznil nasledujúce slová. „Je ľahšie zbaviť sa slabšieho článku."