Polovičná

19. kapitola

Človek by si myslel, že dospelý chlap ako on, bude mať viac rozumu. Ba čo viac, človek by čakal, že ja budem mať viac rozumu. Ale asi sa to v tejto situácii ani inak urobiť nedalo, len odísť. Teda, pokiaľ som tam nechcela nadobro zomrieť.

Najmä ma však presvedčila situácia, ktorá tam uprostred nášho hašterenia nastala.

Kto by už len čakal, že sa tam fakt dovalí nejaké to monštrum?!

Lenže, smola je mojou súčasťou. Nezaobišla by som sa bez toho, aby mi aspoň raz za čas nešlo o život. Teda, za posledné dva mesiace. Predtým som si žila príliš pohodlný život naproti tomuto. Asi mi to chce ktosi vynahradiť, spočítať mi to aj s úrokmi.

„Čo to vlastne bolo zač?" Pri tom útoku nebolo čas zaoberať sa takými detailmi. Ale celkom by ma zaujímalo, čo ma takmer tentoraz pripravilo o život. Pravda, nebyť Campbella a tých jeho účinných chvatov a dýky, čo zrejme nosil stále pri sebe, bolo by zo mňa rešeto.

Popravde, počas toho útoku som sa cítila ešte viac nepoužiteľná, nemotorná, slabá a bezbrannejšia než inokedy. Ležala som tam na posteli ako skutočná polomŕtvola. Desivý a kradmý pocit, ktorý už nechcem viac zažiť. Už aby som sa dala do poriadku.

Hoci sa sústredil na cestu a šoférovanie, nemal problém mi všetko patrične vysvetľovať. „To monštrum bol aswang. Predpokladám, že meno toho tvora vám veľa nepovie, takže vás ušetrím od zbytočných otázok a rovno vám to poviem. Aswang je poddruh upíra. Živia sa krvou, ale nie takým zubatým spôsobom ako klasický rumunský upír."

„Zubatým?" spýtala som sa nechápavo. Znova sa snažil o vtip?

„No, veď viete." Nie, neviem. A hoci Campbell nebol ako Mallek a nemohol mi čítať myšlienky, v tomto prípade sa asi stala výnimka a on pokračoval vo vysvetľovaní. „Skrátka nesajú krv z človeka po tom, čo ho uhryznú do niektorej z tepien, zväčša tej krčnej. To som myslel, tým 'zubatým' spôsobom."

„Tak ako z človeka dostávajú krv?" spýtala som sa. Mám snáď očakávať nejaký oveľa drastickejší spôsob?

„Vysávajú krv z už otvorených rán. Takých, ako je tá vaša na ramene."

„Ale tá už sa vcelku hojí."

„Lenže úplne zahojená nie je. Cítil tú krv, pritiahla ho do vašej izby."

Striaslo ma pri pomyslení, ako som znova raz len o vlások ušla smrti. Cítim sa ako mačka, ktorá má deväť životov. Koľko mi ich už len zostáva? Šesť? Ak počítam iba tie prípady, kedy som skončila v nemocnici. Možno tá čierna mačka, čo sme ju zakopali na dvore mi darovala svoje zvyšné životy. To by však značilo, že mi možno zostáva o dosť menej pokusov ujsť smrti. Možno už len jeden, ten môj, jediný, darovaný v momente, keď som sa narodila.

„Opäť ste mi zachránili život. Ako...Ako je to, dofrasa, možné? Ako to, že ste vždy tam? VŽDY!"

„Prvé dva razy to bola skutočne náhoda. Zvyšné tri razy boli už premyslené ťahy. Vtedy v škole, počas Halloweenu, sme o infiltrácii huldry a wendigo vedeli. Boj bol vyrovnaný a očakávaný. Potom mothman. Keď ste odišli z našej telocvične, tak mi Zachary v krátkosti vysvetlil, prečo ste tam bola. A keď som si dal päť a päť dohromady, čiže skutočnosť, že mothman vás sledoval až k telocvični a tiež fakt, že ste Polovičná, došlo mi, že pôjde za vami. Je mu jedno, akú obeť prinesie. Stále mu šlo o to zabiť Polovičnú. A či to budete vy, alebo tá Zacharyho kamarátka, to mu bolo úplne jedno. No a tento raz to nebolo znova o nič zložitejšie. Zavolala mi sestra, že sa v nemocnici dejú nejaké čudné veci. Nebola si istá, či sú to Primegenitus, no požiadala ma, aby som to preveril. Zavolal som ešte Ryana a šli sme to skontrolovať. Netrvalo dlho a narazili sme na jedného Aswanga. Ešteže ich je oveľa jednoduchšie zabiť, než rumunského upíra. Týmto stačí bodnúť do srdca hocičo ostré. Ale aby som sa vrátil k hlavnej téme: Bolo mi jasné, že sa ľahko môžete ocitnúť v nebezpečenstve a šiel som za vami. Našťastie včas."