Polovičná

9. kapitola

„Nemal si ma voziť do nemocnice, Ryan," odvetila som chrapľavým, no zároveň mierne vyčítavým hlasom. Znova som ležala na nemocničnom lôžku, no tento raz s tým rozdielom, že som bola napojená na monitorovací prístroj, ktorý pravidelne jemne zapípal, nehovoriac o infúzii a morfiu, ktorý utlmoval bolesť v mojom dochrámanom tele. Neoplatilo sa mi predtým utekať, akurát som si iba pohoršila. Navyše som si tu predtým zabudla ruksak.

Môj temer vrah a zároveň záchranca sa jemne zasmial: „Nechci, aby som povedal, že si fakt blondína. Ako môžeš povedať takú hlúposť. Zrazil som ťa. Je pochopiteľné, že sa postarám o to, aby si prežila."

Stále som naňho nepozrela, bol to pre mňa cudzí človek, doposiaľ som ho stretla iba raz... teda dva razy, no ten druhý by sa len sotva mohol počítať. Nikdy sme sa ani nerozprávali, mali sme na míle ďaleko od toho hovoriť si nebodaj priatelia. Bol to len priateľ niekoho, koho som len pred dvoma týždňami spoznala a ani tú osobu som zatiaľ nepovažovala za priateľa.

„Teda, pokiaľ si vôbec chcela prežiť."

Význam tej vety ma prekvapil. Konečne som naňho pozrela. Vyzerám ako samovrah?

„Ďakujem, že si mi pomohol – to je to, čo si chcel počuť?"

Na sekundu som v jeho očiach postrehla akýsi zvláštny záblesk, ktorý vzápätí zmizol a nahradil ho úškľabok. „Aj falošná vďačnosť je vďačnosť. Človek nemôže byť prieberčivý.

Znova som odvrátila pohľad.

Čo si mám myslieť o tom, že z celého mesta ma zrazil práve on? Čo je už len toto za náhodu?

Nestačilo mu iba to, že mi zavolal sanitku, musel ísť so mnou a hneď, ako to bolo možné, ma aj navštívil.

Ako som sa už stihla dozvedieť, v bezvedomí som bola pár hodín a následne som dva dni prespala. No a prvý raz, čo som tu bola, som taktiež bola jeden deň úplne mimo, pričom ma museli oživovať.

Cítim sa strašne, že som stratila toľko času. Nehovoriac o tom, že pohreb mojej tety sa neustále odkladá. Hoci, stále si akosi neuvedomujem, že je skutočne preč. Akási časť zo mňa ešte stále pevne verí, že keď sa vrátim domov, bude tam. Tá časť zo mňa mi stále opakuje, že je absolútna somarina, aby bola mŕtva. Akoby nebolo možné, aby niekedy zomrela, akoby bola nesmrteľná, akoby smrť mohla postihnúť iba všetkých ostatných, no ju nie.

Kiežby tu bola. Chýba mi. Nebola dokonalá, nemohla by som ju volať ani náhradná matka, no dokázala nás obe udržať na žive, dokázala ma ušetriť od všetkých starostí, ktoré dospelý človek musí riešiť. Nikdy predtým som si to riadne neuvedomila. Najradšej by som vzala späť všetko, čo som jej kedy vyčítala. Aký to malo zmysel? Len som uškodila jej a napokon aj sebe. Už tu viac nie je, aby som jej mohla povedať, že ma to mrzí.

„No... Tak ja... asi pôjdem. Ak by si niečo potrebovala, tu je moje číslo, stačí mi zavolať." Podišiel k stolíku vedľa mojej postele a položil naň nejaký kus papiera. Nemala som potrebu hovoriť mu, že nemám pri sebe mobil.

A aj mi napadlo, že by som ho poprosila, aby dal Shammrockovcom vedieť, že žijem a len som si vzala prázdniny, vychutnávajúc si nechutný nemocničný zápach, no vzápätí som necítila potrebu ich tým nejako zaťažovať. Určite by ich to ani nezaujímalo. Nemyslím si, že im potrebujem čosi vešať na nos. No, žeby som im to dlžila, keďže ma prichýlili? Nenosím v hlave tú myšlienku. Len čo by som ich ešte väčšmi otravovala. Až sa odtiaľto dostanem a oni nebodaj budú chcieť nejaké vysvetlenie, tak im zaklamem, že som bola u nás doma alebo čo. A že do školy sa mi nechcelo ísť. Ach, nie, vynechám toľko hodín... kedy to doženiem?! Vravím, premrhala som tu kopu času. Ryan ma nemal voziť do nemocnice, nie som na tom až tak zle, aby som sa nedoliečila doma. Čo tam po nalomených rebrách, miernom otrase mozgu či vykĺbenom ramene ...