Polovičná

20. kapitola

„Pomôžem vám s balením. Kde mám začať?"

„No, tu dole nie je nič naše," odvetila som. Teda moje, opravila som sa v duchu. Stáli sme v predsieni toho domu plného tých najhorších spomienok. Vzduch čudne zapáchal, nehovoriac o čudnom pocite, akým na mňa dom pôsobil. „Poďme hore, nech to čím skôr mám za sebou."

Pred pár dňami som sa ocitla v súkromnej nemocnici, ktorú som sa rozhodla volať Psia diera. Teraz som nazad v meste, v dome, v ktorom sa zmenil môj život a snažím sa zostať nad vecou.

Mojimi rukami sa stali tie Campbellove, presúval veci miesto mňa, balil ich alebo vyhadzoval do škatúľ. Netrvalo dlho a moje oblečenie nahádzal do jednej cestovnej tašky. Viac som toho aj tak nemala. Potom prišiel rad na Adrianine veci. Nevedela som, čo s nimi spraviť. Nechať si ich? Vyhodiť ich? Kým som sa rozhodla, sediac na zemi, pomaly som prechádzala vec za vecou, a tak si ju pripomínala. Jej oblečenie, jej bižutéria a v neposlednom rade jej obľúbená kniha.

Vycítila som Campbellov pohľad a pozrela naňho. Sedel na jej posteli kúsok odo mňa a v očiach sa mu odrážala otázka.

„Mala len túto knihu. Odkedy si pamätám, žiadnu inú nečítala. Teda, neviem či si ju vôbec nechala kvôli príbehu, alebo kvôli tomuto," nemotorne som otvorila knihu, aby som mu ukázala, ako má medzi stránkami odložené vylisované kvety.

„Čo je to?" spýtal sa ma, zohnúc sa po niečo k zemi. Bola to biela obálka. „Je tam napísané vaše meno," podotkol. Knihu som opäť zatvorila a vzala som si obálku. Netušila som, čo to je. Nazrela som dnu a videla, že sa jedná len o poskladaný papier.

„Žeby list?" uvažovala som nahlas. Keď Campbell videl sa mi nedarí vytiahnuť obsah obálky na svetlo sveta, vytrhol mi ju z rúk a urobil to za mňa, následne mi podajúc list.

Naskytol sa mi pohľad na plne zapísanú stránku jej rukopisom. Už len oslovenie na jeho začiatku mi akosi vháňalo slzy do očí. Nedokázala som si to teraz prečítať, nech už bolo obsahom čokoľvek. Aj keby šlo len o nejaký hlúpy odkaz. Nemienim si to čítať pred Campbellom.

„Čo je to?" spýtal sa ma.

„Nič dôležité," zaklamala som. List som ani nevložila späť do obálky a len tak som si ho položila do tašky.

V rýchlosti som ešte raz prešla pohľadom jej oblečenie rozložené po zemi a vybrala kúsky, ktoré si nechám. Zvyšok sme vložili do kartónovej škatule s úmyslom darovať ich na charitu. Make–up, ktorý mala v nočnom stolíku Campbell hodil do inej škatule, ktorú mienim vyhodiť.

Po pár hodinách som bola kompletne vybavená, všetko, čo do domu nepatrilo tam viac nebolo. Kľúče sme strčili pod kvetináč, ako mi bolo od majiteľa nakázané. Mohla som pokojne odísť.

„Ste v poriadku?" spýtal sa ma Campbell, keď naložil všetky moje veci do kufra svojho auta a zrejme ma zahliadol, ako hľadím na dom.

„Iste. Len som uvažovala, že si musím odtiaľto vziať aj moje auto." Priznať sa mu, že sa lúčim s niečím, čo ma spájalo sčasti s Adrianou by bolo patetické.

„Zavolám odťahovku, aby ho odtiaľto vzala do opravy. Potom si ho môžete nechať u mňa v garáži. Aj tak ju nepoužívam."

„Nepriamo mi tak zakazujete si ho vziať so sebou? Bojíte sa, že ujdem? Ste ako Adriana. Aj tá mala večne obavy. Netešilo ju, že som si potajme urobila vodičák. Mala som tak výhodu, kedykoľvek som mohla od nej odísť, stačilo by mať kľúče od jej auta. Ale starostlivo si ich strážila." Uškrnula som sa. No neviem, čo mi vlastne došlo vtipné. Možno spomienka na jej ostražitosť, ktorú mala radšej lepšie využiť.