Polovičná

8. kapitola

Sedela som za stolom v kuchyni, slnečné lúče predierajúce sa cez kuchynské okno hladili stránky románu, ktorý som mala rozčítaný. Nedívala som sa však na pútavý text, hľadela som do prázdna. No nad ničím som nepremýšľala.

Zacítila som niekoho za sebou. Zaklipkala som očami a pomaly sa otočila. Bola to len Adriana. Vošla do kuchyne, na stôl položila kľúče od auta a sadla si naproti mne.

„Čo bude dnes na obed?" vyšlo zo mňa. „A kde si vlastne bola? Je predsa sobota..." Pozerala som na ňu a ona sa len usmievala. Slnko jej z hnedých vlasov vytváralo zlatistý závoj, vyzerala akoby mala okolo hlavy svätožiaru. V tom som si uvedomila, že má na sebe šaty – tie, ktoré mala na sebe v deň, keď sa bola pozrieť na školské divadelné predstavenie. Hrala som v ňom iba strom, no ona neustále tvrdila, že to nesmiem brať tak tragicky, vraj každá hviezda začína od nuly. „Len som chcela byť vŕba, nie smrek," odvetila som jej vtedy. Teraz mi to príde tak hlúpe, no vtedy to bolo pre mňa asi veľmi dôležité, mala som predsa iba osem. Vtedy sme žili v Taliansku a moja taliančina bola veľmi mizerná. Bolo to síce bilingválna škola, no divadelná hra bola talianská – nikdy by mi nedali rolu, kde by som musela niečo hovoriť.

No čo bolo ešte čudnejšie na tom, že má Adriana nejaké šaty bolo to, že ona šaty nikdy nenosila. Jej zásadné každodenné oblečenie boli džínsy, blúzka a plátené tenisky. Zmiatlo ma vidieť na nej niečo iné.

„Chystáš sa niekam?" Bola to hlúpa otázka, veď teraz prišla, nie? Alebo tu bola celý čas? Každopádne, nepoznala som odpoveď, čo ma miatlo ešte väčšmi, a ona k tomu všetkému nič nehovorila, len jej na tvári stále pretrvával ten úsmev.

Zamračila som sa. Pohľad mi skĺzol na stôl a jej kľúče. Kľúče, kľúče, kľúče... Hypnotizovala som ich pohľadom, v mysli som cítila akúsi myšlienku, niečo, čo sa snažilo dostať na povrch. A náhle mi svitlo – chcela som predsa jej kľúče, aby som si mohla vziať jej auto. Lenže prečo? Ona by mi ho predsa nedala. A keby som ich vzala, prišla by na to.

Opätovne som pozrela na Adrianu. Zmenila sa. Vlasy mala vypnuté do zložité uzla a okolo hlavy mala kvetinový veniec. Jej šaty boli odrazu žiarivo–biele. Dívala som sa na ne a obraz pred očami sa mi menil.

Namiesto Adriany tam sedela nejaká iná žena. Medené vlasy jej padali pozdĺž oválnej tváre... Niekde som ju už videla. Mala som z nej zmiešané pocity, no nevedela som, či sú dobré alebo skôr zlé.

Tentoraz sa začalo meniť prostredie. Kuchyňa pominula a namiesto nej sme sa ocitli na akejsi čistinke. Vôbec mi to neprišlo čudné. Myšlienka, že ešte pred malou chvíľkou som sedela v kuchyni bola úplne preč.

Konáre posiate lístím sa skláňali k nám a vrhali príjemný tieň. Necítila som však vietor, nepočula som žiadne vtáctvo, no zároveň som si to neuvedomovala.

Obzrela som sa okolo seba a zazrela malé jazierko. Okamžite som stála pri ňom, bez toho, aby som spravila jediný krok. Dotkla som sa trblietavej hladiny a scéna sa náhle opätovne zmenila – kúpala som sa v tom jazierku. Naproti mne bola až po krk vo vode Dylan. Nevidela som jej do tváre, no vnímala som ju akoby tam bola úplne celá, z mäsa a kostí. A potom ešte Mino.

„Skvelý výlet za to, že sme vyhrali súťaž," vyšlo z Dylaniných úst. Výlet? A čo tu robím ja?

„Tu ťa tá huldra nenájde," odznelo za mnou. Keď som sa otočila našla som Campbella. Podišiel ku mne a tuho ma objal. Vôbec som sa nebránila, chcela som ho tiež objať, no obraz spred očí začínal akosi tmavnúť, nehovoriac, že som prestávala cítiť jeho blízkosť. Všetko sa premenilo na čistú tmu.