Polovičná

6. kapitola

Keď som bola naštvaná v Campbellovom kabinete, tak teraz som zúriace tornádo nad Texasom.

„Vy neviete, koľko ešte potrvá, než mi úrady vydajú jej telo?!" vrieskala som na strážnika. „A kto to má vedieť? Snáď ja?"

„Slečna, skutočne ma to mrzí. Rozumiem, že chcete svojej tete vzdať poslednú úctu tak, ako sa patrí, ale vyšetrovatelia ešte stále zbierajú dôkazy, vražda ešte nebola dostatočne objasnená. Ako náhle to bude možné, budeme vás kontaktovať. Prosíme vás ešte o trochu strpenia." Jeho hlas znel kajúcne.

„Ako to myslíte, že jej smrť nebola ešte dostatočne objasnená? Bodli ju predsa." Hoci som vedela, čo sa tam odohralo, skutočnosť bola taká, že som skutočne jej smrť pripisovala bodnutiu tou čudnou dýkou.

„Slečna, rád by som vám pomohol, ale nič nezmôžem."

Kypela vo mne zlosť prelínajúca sa so zúfalstvom. Ak neviem, kedy mi vydajú jej telo, nemôžem dohodnúť termín pohrebu ani nič, čo s ním súvisí.

Napokon som zo stanice odišla ako neriadená strela. Nevedela som, čo si počať. Nastúpila som do Minovho auta. Spolu s Dylan ma sem nie len odviezli (sama by som netrafila), ale ma aj počkali. Povedala by som im, aby odišli a pokojne ma tu nechali, no nepoznala som cestu späť. Bola som na nich odkázaná.

„Ako to šlo?" zaujímala sa Dylan.

Prv som si zahryzla do jazyka, aby som si svoju zlosť nevybila na nej a až potom jej odpovedala. „Nevydajú mi jej telo. Teda, zatiaľ nie," opravila som sa. „Neviem, čo budem robiť. Musím kúpiť miesto pre hrob, vybaviť pohrebnú službu, kňaza a... Ja vlastne ani neviem, čo všetko. Nikdy som na žiadnom pohrebe nebola..." Alebo možno aj bola, na matkinom, ale to som bola až príliš malá, aby som si z toho niečo pamätala. „Neviem, čo mám robiť," posťažovala som si. Všetko sa mi zdalo tak zložité, príliš ťažké, aby som to dokázala uniesť ešte nejaký čas. Prečo sa to muselo prihodiť práve mne, prečo...?

Dylan ku mne natiahla ruku a pohladila ma po líci. Prekvapene som na ňu pozrela.

„Všetko bude dobré, neboj. My ti pomôžeme," pousmiala sa. „A môj otec taktiež, je to bývalý pastor." Nezištná pomoc od osoby, ktorú poznám len tak krátky čas – čo si mám o tom myslieť? Nie som zvyknutá na pomoc od cudzích ľudí a zrejme si na to ani nikdy nezvyknem.

„Vďaka," povedala som úprimne.

„To nestojí za reč," ozval sa Mino od volantu. „Ľudia si musia pomáhať, najmä priatelia."

Priatelia? Neviem, čo sme, ale zasa až takým priateľstvom by som to nenazývala.

„Tak, a teraz zájdeme k Breakovcom na dobrý zákusok. Sladké ti urobí dobre. Navyše, si tu už niekoľko dní a zatiaľ si nebola v najlepšom podniku, aký tu máme."

„Vďaka, Dylan, ale necítim sa na..."

„Ale prosím ťa, je to len zákusok, nie tridsaťdňový banket."

Nemyslela som to tak, že nemám chuť jesť koláče. Myslela som na to, že nemám náladu sa akokoľvek zabávať. Ale v niečom má pravdu, je to len zákusok.

***

Sedeli sme v jednom z boxov pri okne. Na tanieri mi ležal nejaký ovocný koláč, stále v plnej svojej kráse – vôbec som naň nemala chuť. Hľadela som do prázdna a premýšľala raz o jednom, inokedy o druhom. Nevedela som, čo skôr vyriešiť. Najmä, ak som riešenia stále nenachádzala.