Polovičná

5. kapitola

Ľudia hovoria, že ak chcete spoznávať svet, mali by ste cestovať. Ale platí to aj o vedomostiach, ktoré chcete získať ohľadom nejakej čudnej bytosti? Asi nie. V takýchto prípadoch by to možno chcelo skôr knihy – tie sú tiež veľkým oknom do sveta. Lenže... načo, keď človek má v mobile internet? Navyše vás prehliadač opraví, ak sa pomýlite, čo pre ľudí ako som ja, je tá najlepšia vymoženosť tohto storočia. Môžete sa na mne pokojne zasmiať, ale nejako som doplietla meno toho tvora. Ale napokon som to dala – opakujem, s veľkou pomocou inteligencie prehliadača.

„Takže huldra," mrmlala som si popri čítaní. „Bájna bytosť, vyskytujúca sa vo folklóre rôznych národností, z čoho vyplývajú aj rôzne pomenovania..." Očami som prešla po rôznych slovách, niektoré som ani nevedela prečítať.

Poklikala som všade možne, obklopila som sa informáciami. A čuduj sa svetu, medzi tým všetkým som našla aj slovko ulda. Nedošlo mi to hneď, no napokon som si spomenula, že o sebe síce hovorila v tretej osobe, ale povedala si tiež Ulda. To pomenovanie alebo možno skôr meno pochádza z laponského folklóru.

„Škandinávia... Žeby ten tvor bol kdesi odtiaľ? Tam sme predsa my nikdy nezavítali. Tak prečo by po Adriane šli? Prečo ju zabila?" Zhlboka som dýchala, aby som nepodľahla emóciám. Radšej som sa snažila ďalej uvažovať nad nejakými súvislosťami. Alebo hocičím, čo by mi pomohlo vyriešiť aspoň niekoľko otázok, ktoré mi zaplnili hlavu.

„Čo to vtedy hovorila?" kládla som si nahlas otázku a v mysli sa snažila vybaviť si slová huldry, keď škrtila Adrianu. „Niečo... že musia za ňu urobiť to, čo ona neurobila? Tak nejako..." uvažovala som znovu nahlas. Nebola som si však ničím istá, vtedy som bola dosť v šoku. Čudujem sa, že si vôbec nejaké ich slová pamätám.

Lenže, čo majú huldra – bytosť, ktorá vyžaduje sexuálne uspokojenie, za ktoré sa štedro odmení, bytosť, ktorá láka mužov do lesov a robí si z nich poskokov, bytosť, ktorá sa pomstí len vtedy, keď ju zradíš; a moja teta Adriana spoločné? Zabila ju, pretože ju zradila? Ale ako ju mohla zradiť? Pochybujem, že sa niekedy videli. Pochybujem, že navzájom vedeli o svojej existencii.

Keby som tú beštiu nevidela na vlastné oči, ani by som neverila, že existuje. Považovala som ju len za ženu v kostýme, dokonalom haloweenskom kostýme. Ale ona je skutočná, je to huldra. A z nejakého, mne neznámeho, dôvodu zabila moju tetu. Nemohlo ísť ani o omyl, pretože poznala jej meno.

Premýšľala som o tom stále dookola, snažila som sa na niečo prísť, no nemalo to riešenie. Tie dve nič nespájalo. Aj keď uvážim, že existujú huldry, tak som si istá, že Adriana žiadna nebola. Nemala srsť ani chvost. Huldry na seba totiž nedokážu vziať ľudskú podobu. A nemôžu vstúpiť na svätú pôdu. Teraz viem, prečo ma tréner zaviedol sem.

A v tejto chvíli sa dostávam k nemu.

Ako to, že je vždy tam, kde ja, vždy, keď potrebujem pomoc? Zdá sa to iba mne, alebo je to skutočne zvrátené? A čo to dnes? A to včera? Vedel hneď o čo ide, keď som včera dobehla na to parkovisko a povedala mu to? Alebo na to prišiel, keď videl moju tetu? Alebo až dnes, keď vbehol do tej knižnice? Doriti, ako vedel, že tam má ísť? On... kto to je?

Bola som naštvaná a zmätená. Ešte stále zostáva veľa vecí, ktoré musím vyriešiť. A to nie len tie, ktoré sa týkajú huldry či trénera.

Pohreb. Musím zariadiť pohreb. Jediným mojím šťastím, ktoré ma ušetrí od starostí je jedna skvelá vec, o ktorú sa Adriana postarala na moje šestnáste narodeniny – spoločný účet. Peniaze, ktoré zarobila ona, alebo príležitostne ja, sme mali na jednom účte. Značí to, že po jej smrti ho budem môcť naďalej využívať. Ale limit tam nie je neobmedzený. Budem si musieť nájsť brigádu, ak nechcem skončiť na ulici.