Polovičná

12. kapitola

Po škole som Mina poprosila, či by ma nehodil na pumpu a potom k môjmu autu, ktoré som včera musela nechať pri tom lese. Jeho dobrota a priateľskosť na seba nedali vôbec čakať. Benzín som už mala v kanistry v kufri jeho auta a ja som si hovela na sedadle spolujazdca.

Mino šiel predpísanou rýchlosťou, čo sa vodičovi za nami zdalo asi príliš pomalé, a tak nás predbehol.

„Nebolo to Campbellovo auto?" hádala som polohlasne, mierne prižmúriac pohľad.

„Asi. Popravde ani riadne neviem, aké má auto."

„Počúvaj, nemyslíš si, že je až nejako príliš mladý na to, aby bol učiteľ? Koľko má? Dvadsaťpäť?"

„Hmm," Mino sa na krátko zamyslel. „Možno len vyzerá tak mlado. Ale mám dojem, že jeho terorizovanie z neho dostatočne odháňa akýkoľvek dojem, že by bol príliš mladý."

Zazubila som sa. „Ste padavky. Vôbec tie hodiny nie sú také zlé."

Venoval mi rýchly pohľad s vyjaveným výrazom. „Ty si blázon! Hovoríš to len preto, lebo tebe atletika ide. Nebehala si už v matkinom bruchu?" podpichol ma. Preniesla som sa cez to, že hovorí o mojej mŕtvej matke a pokračovala som žartovným tónom v načatej debate.

„Možno aj hej! Tuším som vedela chodiť ešte skôr, než ty si sa naučil vôbec chodiť po štyroch." On pri tom vôbec nevedel, že je medzi nami dvojročný vekový rozdiel.

„Á, jasne, si super talent," zaškeril sa. „Možno aj náš pán super mladý profesor je nadaný, a preto stihol všetky školy ešte skôr, ako mu skončila puberta."

Obaja sme sa zasmiali.

„A ja že to stihol ešte pred škôlkou a potom si zabehol – ako ste to hovorili s Dylan – do armády? Aby teraz mohol každého zasvätiť do tajov armádneho výcviku."

Pri zmienke o Dylan mu mierne poklesli kútiky úst, no vzápätí na sebe nedal poznať, že ho spomienka na ňu nejako zasiahla. Asi sa cez to ešte úplne nedostal.

„Teraz zaboč," nakázala som mu, keď som si všimla napravo prašnú cestu, ktorá viedla do lesa. Netrvalo dlho a zastali sme pri mojom aute. Odľahlo mi, keď som ho tam videla stáť v rovnakom stave, v akom som ho včera opustila.

Vybrala som z kufra kanister a prešla zľava k dverám vodiča.

„Vďaka, Mino. Máš to u mňa."

„Neblázni! Skôr ja som ti dlžil. Natočila si so mnou to video do školy a ešte si aj musela počúvať tie moje bľaboty zlomeného srdca... Sme si skrátka kvit," pousmial sa. Prekvapene som nadvihla obočie. Toto som vonkoncom nečakala. „Maj sa, Nora. A keby niečo, tak pokojne zavolaj." Zacúval trochu, otočil sa a krátko na to jeho Mercedes opustil prašnú cestu.

Spojazdnila som opätovne svoje auto, no po celý čas mi čosi vŕtalo hlavou. Skutočnosť, že som Campbellove auto videla ísť týmto smerom.

Zamkla som auto a pobrala sa medzi stromy, rovnakou cestou ako včera.

Musí mi riadne šibať, hovorila som si v duchu, keď som sa blížila k tej podivnej stavbe, kde ma včera tak odpinkal ten chalan.

Moja predtucha sa naplnila, keď som zbadala to auto.

Takže, predsa len šiel sem!

Čosi mi hovorí, že ani Ryan a ani Campbell si neprišli u toho chalana objednať drevo na zimu. Čo tu obaja chceli?

Chvíľu som čakala medzi stromami či tréner náhodou za krátko neodíde. No nevidela som ho nikde vonku.

„Ja som sa fakt zbláznila!" hovorila som sama sebe. „Prečo ho sleduješ, Nora? Načo sa do toho staráš? Nora, toto nedopadne dobre!"