Polovičná

17. kapitola

Nikde nič nebolo. Len čierno–čierna tma, ktorá zaplnila všetok priestor. Dokonca aj moje telo. Len moja myseľ tomu ešte dokázala odolávať. No i tak ten boj bol pre ňu príliš namáhavý. Zdalo sa mi, že bude jednoduchšie a správnejšie poddať sa tomu úplne. Načo vôbec bojujem? Veď v tom nie je žiaden zmysel. Nemám dôvod vzpierať sa jej. Smrti. Je správne stať sa jej súčasťou.

A v tom sa v tej nekonečnosti objavila bodka svetla. Hlas. Cudzí hlas, ktorého slová som však nevedela rozoznať. Vari sú to moje vlastné myšlienky? Slová, ktoré som nikdy nevyslovila? Alebo je to hlas môjho svedomia? Prihovára sa mi, chce mi pripomenúť, že som nikdy nebola človekom, akým som mala byť?

Alebo je to hlas anjelov? Ich spev, ktorý mi prináša zvesť, že sa dostávam do neba? Na to rajské miesto, kde moja duša bude navždy odpočívať v pokoji?

A či je to svetlo z plameňov pekla a podlé zlomyseľné šepoty démonov? Je moja duša zatratená?

Hlas akosi silnel. Rovnako tak sa malá bodka svetla menila na čoraz väčšiu. Čoraz viac som rozoznávala slová. O čom ten hlas hovorí? Komu patrí? Vyvedie ma odtiaľto? Kam ma napokon zavedie? Mám ho vôbec nasledovať?

No napokon som si uvedomila, že to vôbec nezávisí odo mňa. Hlas sa napriek mojej vôli (ak som ešte nejakú mala) približoval a silnel. Svetlo prerazilo temnotu.

Necítila som však nič. Strach či zvedavosť – nič z toho a nič tomu podobné.

A keď neznesiteľná ostrá žiara pominula zostalo z nej len príjemné denné svetlo, ktoré som si pamätala.

Okolie sa zostrilo a ja som mala možnosť konečne zistiť, kde teraz som. A kým som si prezerala okolité stromy, ktorých vrcholky sa dotýkali azúrového neba, započúvala som sa do hlasu, ktorý sa zhlukoval v slovách.

„...vravím ti, dlho to už nepotrvá. Budeme tam, kde oni kedysi. A všetkých nás zamordujú. A my pôjdeme prví. Útok príde z jednej alebo z druhej strany, to je isté."

Muž v stredných rokoch sedel predo mnou, hľadel priamo na mňa a vyzeralo to, že sa so mnou o čomsi zhovára. Ale mne jeho slová nedávali jednak úplne žiaden zmysel a jednak som ani netušila, kto to je.

Položila som mu otázku, no namiesto môjho hlasu sa ozval úplne cudzí, hovoriac niečo úplne iné. Hlas vychádzal z rovnakého miesta, kde som sedela ja, akoby vychádzal priamo zo mňa.

Nerozumela som.

Opäť som sa snažila prehovoriť, no nič neodznelo. Akoby som tam bola a zároveň nebola. Ale akoby mohlo byť niečo také možné? O čo teda ide?

Chcela som sklopiť pohľad a zadívať sa na seba, no už ma neposlúchalo ani telo. Mohla som sa dívať len pred seba na toho neznámeho muža.

„Ach, dostali sme sa do zlej situácie. Prečo si vôbec ty odišiel od svojich?"

Skôr než nad tým, že ma oslovuje v mužskom rode, som sa pozastavila nad inou skutočnosťou. Uvedomila som si, že rozpráva mojou rodnou rečou, slovenčinou. Prekvapilo ma to. S Adrianou sme občas hovorili slovensky, aby sme ani jedna nezabudli rozprávať domovskou rečou, no počuť to od niekoho iného mi prišlo mierne čudné. Nebola som na to zvyknutá, najmä ak jeho slová zneli tak bezchybne, plynulo, nie ako tie moje.

Moje telo opätovne opustil cudzí mužský hlas, nehľadiac na to, čo som si myslela či chcela povedať.

„Nie som zástancom zabíjania. A najmä si nemyslím, že tie polovičné bytosti sú urážkou našej rasy. Skôr si myslím..." náhle sa zháčil. Naproti sediaci muž sa zamračil. „Počkaj," telo zodvihlo ruku. „Už nič nehovor. Nie sme tu sami."