Polovičná

4. kapitola

Ráno sa ma pani Shemmrock snažila presvedčiť, aby som nešla do školy, že tam zavolá. Určite vraj už budú oboznámení so situáciou a ospravedlnia mi moje vymeškané hodiny. Bola príliš, ba priam prehnane milá ˗ pripravila mi raňajky a doniesla mi ich až do izby. Na toľkú ochotu som nebola zvyknutá a práve preto som sa cítila nepríjemne.

Ja som s ňou však nesúhlasila. Snažila som sa jej vysvetliť, že nebude žiaden rozdiel medzi tým, ak zostanem tu, alebo pôjdem do školy. Tam skôr prídem na iné myšlienky a nebudem mať toľko času premýšľať o Adriane. Hoci zároveň pochybujem, že sa čomusi takému vyhnem. A práve preto je jedno, či budem tu, alebo v škole.

Napokon sa pani Shemmrock podriadila, vraj nie je moja matka, aby mi prikazovala, čo mám robiť – ešteže tak. Ponúkla mi, aby som k nim pokojne prišla aj na túto noc, i tie ostatné. Zopakovala presne to isté, čo povedala včera v noci – môžem zostať koľko budem chcieť. Aj tak je vraj zvyknutá variť pre štyroch, no teraz keď jej syn, Dylanin starší brat, odišiel na univerzitu, tak je ich doma o jedného menej. Vraj aspoň zaplním to prázdne miesto, ktoré v dome zostalo. Nevedela som, čo si o tom myslieť.

Zatiaľ som jej odpoveď na to nedala. Budem si to musieť premyslieť, sotva viem zachytiť jednu ucelenú myšlienku. A najlepšie na to bude nejaká neutrálna pôda.

„Pôjdeme autom, Mino nás vyzdvihne," oznámila mi Dylan. V tej chvíli sa ozvalo trúbenie klaksónu. „A, pozrime sa, už je tu," usmiala sa. „Presný ako hodinky, to je môj Mino," chválila si ho.

Na moje vlastné počudovanie, Campbell včera vzal z môjho domu môj ruksak s učebnicami a priniesol ho sem spolu so mnou. Takže teraz mám aspoň o starosť menej. Oblečenie mi v noci vyprali, do rána bolo suché a použiteľné na nosenie. Musím uznať, že títo ľudia sú skutočne milí. Možno až prehnane. Je mi z toho trochu nevoľno. Len kto vie, prečo sú takí.

Pred domom stál starší čierny Mercedes. Nasadli sme, Dylan na miesto spolujazdca, ja na zadné sedadlo za vodiča.

„Prajem pekné ráno," pozdravil nás Mino.

„Aj tebe pekné ráno," veselo ho odzdravila Dylan. Ja som len zamumlala čosi ako ahoj. Od pekného rána to malo na míle ďaleko.

Vyrazili sme vpred.

„Ale, ale, pozrime sa koho to tu máme. Bývaš niekde nablízku?" vyzvedal. Namiesto odpovede som hľadela na zadnú opierku hlavy jeho sedadla. Pozrel na Dylan, hľadal u nej odpoveď. Povedala len toľko, že som u nich strávila noc. „Vyzeráš nejako zničene, Nora," poznamenal Mino, keď ma zrejme zahliadol v spätnom zrkadle. Nijak som mu neodpovedala, nemala som náladu. Čo už mu len ja budem vysvetľovať? A vôbec, nechcem o tom s nikým hovoriť.

„To nechaj tak," odvetila Dylan. „Nora sa skrátka necíti dobre." A potom zmenila tému. „Včera si už skúšal tie kroky z Just right?" Pohltili sa do rozhovoru o ich obľúbenom tanci a hudbe, a mne tak dali na dlhú dobu pokoj. Bola som rada, radšej som viedla rozhovor so svojimi vlastnými myšlienkami, než s nimi.

Cítila som sa prázdna. Nevedela som ani žialiť, nahlas všetkých preklínať či robiť čokoľvek, čo by iní robili na mojom mieste. Nebola som s Adrianinou smrťou vyrovnaná, no zároveň som si ju až tak nepripúšťala. Nedokázala som tomu uveriť. A to ma udržiavalo pri plnom vedomí, myslení, skrátka mi nedovoľovalo plne podľahnúť emóciám. Bolo to tak lepšie. Hoci som okoliu pravdepodobne pripadala ako chodiaca bábka.

***

Snažila som sa sústrediť na výklad učiteľov, na poznámky na tabuli či prípadné otázky, no darilo sa mi to len veľmi ťažko. Často mi myšlienky ubiehali k spomienkam, či už z minulej noci, ktorá mi pripadala akoby sa stala pred stovkami rokov a zároveň akoby sa nestala mne, a na spomienky spojené s Adrianou – šťastnou, ustarostenou, beznádejnou... skrátka takou, akú som ju poznala.