Polovičná

10. kapitola

Prešlo len dvadsaťštyri hodín, odkedy som debatovala s Minom v nemocničnej izbe, no i to stačilo na to, aby sa veci dali do pohybu a začali sa formovať presne podľa mojich predstáv.

Po odchode z nemocnice ma Mino zaviezol pred budovu pohrebnej služby. Ich pracovníčka bola veľmi milá, čo bolo v mojom prípade ako pohladenie na dušu. Nedokázala by som sa ešte hašteriť s nejakou nevrlou osobou. Pani mi poradila čo a ako, a ubezpečila ma, že o väčšinu vecí sa postarajú oni. Nesmierne, ale že nesmierne sa mi uľavilo! Jediné úlohy, aké zostali na mne, boli podpísať papiere, zaplatiť, vybrať truhlu a priniesť pre Adrianu šaty, v ktorých ju pochovajú. Nemala som v úmysle dať ju spopolniť. Oheň odjakživa neznášala.

„Ako to šlo?" spýtal sa ma Mino, keď sme sa stretli pri jeho aute.

„Veľmi dobre," odvetila som.

Následne som zašla aj na policajnú stanicu. Odovzdali mi Adrianine osobné veci, ktoré pri sebe mala. Medzi nimi aj kľúče od auto, ktorých som sa toľko nahľadala. Okrem toho doklady, retiazku s príveskom lekna a nejakú hotovosť. Odovzdala som im papier, ktorý mi dala pani od pohrebnej služby a povedala som im, že po jej telo zajtra prídu.

Veci sa pomaly rysujú.

***

Odísť od Dylan nebolo ťažké. Zbalila som si zvyšné veci, ktoré mi nevzali do nemocnice, poďakovala som sa a vyšla z domu. Mino trval na tom, že ma zvezie aj domov, no odmietla som to. Chcela som sa konečne prejsť, rozhýbať svaly, ktoré sa dva týždne váľali na posteli. Dobre, bola som síce dochrámaná, no mohla som sa aspoň trochu snažiť hýbať. Som za to na seba naštvaná, no dobrý pocit z vybavených vecí a odchodu to plne vyvážili.

Nebývať u nich značí, že sa nikomu nezodpovedám. Taktiež si už nemusím pripadať, že niekomu niečo dlžím.

Prináša mi to však nové výzvy.

Budem vôbec schopná bývať v tom dome, keď tam zomrela? Keď sa tam stali tak hrozné veci?

Dokážem sa o seba postarať? Dokážem si udržať strechu nad hlavou?

Prežijem?

Z istého uhlu pohľadu mi príde hlúpe premýšľať o tom, že by mi šlo o život. Huldru mám stále pred očami, rovnako ako to, čo vykonala, no i tak sa mi zdá až príliš malicherné myslieť si, že ma chce zabiť. Neznamenajú tie myšlienky, len to, že si o sebe veľa namýšľam? Nie som predsa nijak výnimočná, nie je dôvod, aby ma zabíjala... A predsa bola vtedy v škole a z úst jej vyšlo, že ma chce zabiť.

Povzdychla som si.

Zrejme to tak bude. Zrejme mi skutočne ide o život. Vlastne, šlo mi oň aj pred tými dvoma týždňami. Neviem, čo sa stalo ten prvý raz, no ten druhý raz ma zrazilo auto. A predsa som tu. Zázrak? Obrovské šťastie? Alebo dobrá práca lekárov? Tak či onak, som tu. A kedykoľvek už byť nemusím. Stačí, keď sa na scéne objaví opäť huldra. Pochybujem, že by som jej opakovane ušla.

***

Sedela som na posteli na poschodí vo svojej izbe. Všetko naokolo trochu zapadlo prachom, patrilo by sa upratať. No som ešte stále taká akási malátna, že to bude musieť ešte počkať.

Prízemiu som sa vyhýbala ako to len šlo. Lenže môj žalúdok mi nedal napokon príliš na výber.

Chladnička bola poloprázdna a aj to čo tam zostalo bolo pokazené. Nezostávalo mi nič iné ako si objednať pizzu. Starý hlúpy zvyk. No aspoň som s ňou mohla zaliezť späť do izby a nemyslieť na to, kde som a čo sa stalo len pár krokov odtiaľto.