Polovičná

23. kapitola

Sediac v miestnosti určenej na rehabilitáciu, uvažovala som, ako som v tejto Povstaleckej nemocnici, mohla vydržať štyri mesiace?! Kedy toľko času vôbec ubehlo? Zo začiatku bol každý deň mučivý, dlhý a nudný. No napokon sa z toho stala rutina a dni začali splývať. Nič horšie snáď ani nemôže byť.

Jedinú výhodu, akú to malo bolo, že môj život bol plne chránený a za celý ten čas som sa nemusela strachovať, či sa dožijem ďalšieho rána. Teda, pokiaľ by som neumrela na spomínanú nudu.

Čas som zvykla vypĺňať len čítaním kryptológia, prednáškami od Campbella, rehabilitáciami a prechádzkami po budove. Ísť von nebolo zakázané, no len pred časom sa skončila tuhá zima. Príchod marca pomaly značil príchod jari, na ktorú som sa neskonale tešila. Nie však preto, že budem mať o pár dní narodeniny. Na toto ročné obdobie som sa tešila len preto, lebo ho mám skrátka rada. Vždy mám dojem, že sa začína niečo nové, cítim energiu zo všetkého, čo sa prebúdza k životu, nehovoriac o slnku, ktoré zahreje nie len na tele, ale aj na duši.

Okrúhlych dvadsať, uškerila som sa sarkasticky v duchu. Možno toto bude posledné číslo v mojom narodeninovom zozname.

Rovnako tak som možno oslávila posledné Vianoce. Boli v úplne inom duchu ako všetky, ktoré sme doposiaľ oslavovali s Adrianou. Chýbala mi, rovnako ako všetky naše, v úvodzovkách, tradície, ktoré sme dodržiavali. Len tak načrtnem: miesto stromčeka sme vždy ozdobili nejakú kvetinu, ak teda sme nejakú mali po ruke. Alebo vetvičku ihličnanu. No a miesto počúvania kolied či miesto štedrovečernej večeri sme len tak sedeli na gauči či v posteli a rozprávali sa, spomínali na všetky mestá, ktoré sme za ten rok navštívili a na všetkých ľudí, ktorí nám, či už v dobrom alebo v zlom, utkveli v pamäti. Skrátka, v tento jeden deň sme sa o ničom nehádali. Naopak, smiali sme sa. Adriana mi raz povedala, že Vianoce nikdy neslávila, kým sa nezačala starať o mňa. Takže pochopiteľne nevedela, čo sa poriadne robí v takýto sviatok. Vedela len toľko, čo odpozorovala od iných alebo podľa toho, čo som jej ja povedala, keď som sa v zimné dni vracala zo školy a referovala jej, o čom sa rozprávali spolužiaci. Časom sme sa prestali snažiť opičiť po iných a začali si veci viac-menej robiť po svojom. A darčeky? Navzájom sme si po jednom vymenili. Ona mi väčšinou darovala čiapku a ja jej nejaký prívesok. Ako ten s leknom. Teraz som ho mala na krku pripnutý ja. Iba ten jeden som si nechala. Ani neviem prečo, mala ho predsa na sebe, keď zomrela. Ale akosi som sa s ňou cítila v spojení práve s týmto konkrétnym príveskom.

A čím boli Vianoce iné tu u Povstalcov? Všetkým. Teda všetkým, čo sme robievali my. Tieto Vianoce a s nimi spojené oslavy boli pravou ukážkou perfektnej vízie Vianoc. V jedálni postavili obrovský stromček, ovešali ho ozdobami a svetielkami, až mi to vypaľovalo zrak. Cítila som sa akosi...nekomfortne. Dokonca som sa začala obávať, ako to pôjde s darčekmi, ale našťastie aspoň toto si každý nechal na svoje vlastné rozhodnutie. Kto chcel, ten niekomu niečo daroval v súkromí. Takže som bola ušetrená od toho niekomu niečo dávať.

Nebola som však ušetrená od toho prijať dar od niekoho iného. No a tri razy hádajte, kto mi ten darček dal. Presne tak, sto bodov pre vás, bol to Campbell. A čo v tom zabalenom balíčku bolo? Kniha. Teda, bol to zápisník v tvrdej väzbe. Vraj: „Aby si si mohla začať písať vlastné kryptológium." Viete si predstaviť, ako som sršala nadšením. Bol úspech, že som sa konečne primäla učiť sa to, nie tak to ešte prepisovať. Ale slušne som poďakovala a snažila sa, dodržiavajúc moje tradície, sa v ten deň nehádať a nerozčuľovať sa. Pravdaže sa to nezaobišlo bez poznámky: „Čo sa ti dnes porobilo, Nora? Žeby ťa očaroval vianočný škriatok?"

„To je nejaká ďalšia vaša príšerka?" spýtala som sa miesto odpovede unudeným hlasom.

„Nie, myslel som to len ako žart."