Polovičná

29. kapitola

„Baví ťa mať ma stále pod sebou?" podpichla som Campbella, keď na mne obkročmo sedel a ruky mi držal nad hlavou, takže sa jeho retiazka pohojdávala nad mojou tvárou. Hľadeli sme si do očí, no zatiaľ čo v tých mojich plápolali ohne, v tých jeho sa zračilo pobavenie.

„To skôr teba baví byť podo mnou. Inak by si teraz spravila čokoľvek, aby si sa ma zbavila. No tak!" začal mi dávať príkazy. „Učil som ťa, ako sa dostať z takejto situácie pri boji! Spomeň si! Predstav si, že ti ide o život!"

„Nemusím si to ani predstavovať. Vážiš snáď sto kíl! Asi sa o chvíľu udusím!"

Ďalší vadný tréning, pomyslela som si a v duchu pretočila oči. Stratila som prehľad, koľko sme ich už absolvovali za tento posledný mesiac. Idiot Campbell sa ma snažil naučiť ako sa brániť a bojovať, ale ja som sa akosi nemala do toho, aby som jeho príkazy počúvala. Časť zo mňa si vravela, že sa mi to môže v živote zísť v akejkoľvek situácii, nie len v tej s príšerami. Ale časť zo mňa nebola ničím z toho nadchnutá natoľko, aby v tom našla nejaký záujem.

„Ach, vzdávam to!" prehlásil rezignovane a postavil sa zo mňa. Prevalila som sa na bok a posadila sa do tureckého sedu na žinenke v jeho tajnej telocvični za mestom. Zväčša sme tu bývali len ja a on. Občas sa tu zastavil Ryan. Princ Temnôt zatiaľ nebol pridelení k žiadnemu tímu a len podstupoval zvyšok výcviku. Viac detailov nepoznám, pretože ani poznať nechcem. Skrátka a dobre, trávili sme spolu osamote až priveľa času. Najmä keď som s ním ešte aj bývala. Takže sme si liezli na nervy väčšmi než predtým. A možno aj z toho dôvodu som mu začala tykať.

„Nora, ty si beznádejný prípad!" Prudko sa ku mne otočil a ukazujúc na mňa podišiel až úplne ku mne a kľukol si predo mňa. „Ty! Nemôžeš sa aspoň trochu snažiť?" Otvorila som ústa, že idem niečo povedať, no prerušil ma. „A nesnaž sa vyhovárať na rameno!" Kolená položil na zem a ruky zasa na moje ramená. „Musíš sa naučiť bojovať, inak to dopadne ako pred týždňom pri tom boji s Aswangmi."

„No ako pardon, ale bolo ich trochu veľa, na môj vkus!"

„Áno, bolo. Ale to je bežné. Je úplne normálne, že musíme bojovať proti viacerým naraz. A to teraz nehovorím len o Aswangoch. Nemôžeš sa spoliehať na to, že ti neustále bude niekto kryť zadok. V takýchto prípadoch si ho musíš uchrániť ty sama."

Pretočila som oči. „Chceš, aby som začínala znova hádku typu, že nechcem byť Povstalec?"

Zložil ruky z mojich ramien a postavil sa. „Možno nechceš byť Povstalec, ale si Polovičná." Medzitým dokráčal k fľaše s vodou neďaleko a napil sa. „Len z toho dôvodu sa musíš vedieť brániť. Ver mi, že toto všetko ti bude neraz k úžitku. Takže konečne odhoď tú lenivosť a nezáujem a začni moje tréningy brať vážne!"

„Skrátka nie som v boji dobrá," povedala som nezaujato a ponaťahovala som sa. Mykla som sebou, keď po mne zakričal „Chytaj!" a hodil po mne fľašu. Schytila som ju do oboch rúk a následne sa napila.

„Máš na to, byť dobrá v boji. Máš to v génoch. Len musíš prestať byť lenivá a konečne sa na veci začať sústrediť."

Rozosmial ma. Nepriamo. Domyslela som si k tomu kadečo – že som nejaká ninja bojovníčka a že moji predkovia boli ochrancovia zeme; alebo že som ako tie trápne postavičky v knihách, ktoré sú predurčené k veľkým veciam.

„Čo je tu k smiechu?" zamračil sa na mňa.

Mávala som rukou hovoriac: „To nič. Už mi preskakuje." Radšej som zmenila tému. „Povedz mi, prečo my dvaja nie sme schopní rozprávať sa o niečom normálnom? Prečo večne riešime len príšery a Polovičných a boj a čo ja viem čo všetko..."