Polovičná

30. kapitola

Sedela som na chladnej zemi, rukami si objímala kolená skrčené pod bradou, a tupý pohľad som upierala na mreže predo mnou, ktoré som v tme takmer nevidela.

Ako sa to mohlo takto zvrtnúť?

Tú otázku, rovnako ako mnohé ďalšie, som si kládla vo svojej hlave v snahe nájsť odpovede, no bolo to celé bezúspešné. Premietala som si všetko - naozaj všetko - čo sa udialo, odkedy som prišla do mesta. Teraz, keď som už vedela, ako sa veci naozaj majú, teraz, keď už predo mnou neboli žiadne lži, vedela som si veci dať do lepšieho súvisu. Ale i tak, bolo mnoho takého, čo stále nedávalo zmysel.

Pozrela som na svoje ruky. Zaschnutá krv na nich bola dôkazom toho, že som to naozaj urobila.

Zabila som Ryana.

Tiež si kladiete otázku, ako som to mohla spraviť? Prečo? Sprvu som si myslela, že jasne poznám odpoveď - zabila som ho v sebaobrane. Ale bolo to naozaj nutné? Nedalo sa urobiť nič iné? Musela som si pošpiniť ruky a dušu zabitím človeka?

Ale zrejme mi to nie je až tak ľúto. Veď som doposiaľ nevyronila ani slzu. Ani keď ma Campbell obvinil, že som len prostá vrahyňa, ani keď ma prebodol znechuteným pohľadom, či keď ma zviazal a nechal ma uvrhnúť do tejto cely.

Bol však okamih, keď moje vnútro zaplnila zlosť, amok, ktorý pramenil z inej vraždy. Vraždy Joyce.

„Ten suky syn!" zaťala som päste, pri spomienke na moment, keď ju Ryan po boji s fenrirom prebodol. Chladnokrvne ju zabil, so slovami, že aj tak si pôvodne prišiel po ňu. Povedal mi aj to, že jeho plánom bolo od začiatku zabiť aj mňa, že sa len snažil vždy nájsť správny moment, kedy by mohol moju smrť ututlať, pripísať ju k nešťastnej náhode a hodiť to na sebaobranu. Alebo na dielo niekoho iného, rovnako, akoby to mohol momentálne pripísať fenrirovi. Či Joyce. Napokon by to uhral tak, že chcela zabiť aj jeho, preto nemohol konať inak, len ju zabiť. Lenže tohto plánu sa musel vzdať, pretože po Joyceine telo si prišla jej matka - succubuss.

Skrátka, Ryan udalosť na cintoríne označil ako správny moment. Vtedy som so strachom pozrela na Campbella, ktorý ležal v bezvedomí neďaleko, pretože sa udrel do hlavy pri boji s fenrirom ešte skôr, ako som sa k nim pridala po boji s Nemŕtvou. Nemal mi ako pomôcť, nemal mi ako dosvedčiť nič z toho, čo sa práve dialo.

„Pamätáš si, ako som ťa zrazil? Keby som už vtedy vedel, že si Polovičná, nehodlal by som ťa zachraňovať. Nedokážem uveriť, že som ťa chcel trénovať, chcel som z teba mať jedného z mojich žoldnierov. Dúfal som, že pre mňa budeš zabíjať Polovičných, tie smradľavé krysy, čo sú ako chodiaci mor! Ale vysvitlo, že ty sama si jednou z tých krýs. A od tej chvíle som mal v pláne jediné: zabiť ťa!"

Jeho slová sa mi ešte aj teraz, v tejto temnej cele, ozývali v hlave. Vedela som, že sa mu nedá veriť, celý čas mi na ňom čosi nesedelo. Ale toto... To bolo príliš a skutočne neočakávané. Keď som si v hlave premietla jeho snahy trénovať ma v poslednej dobe, spomínala som na jeho nápady bojovať ostrými zbraňami. Campbell mu to vždy zakázal, a mňa to taktiež vôbec nelákalo. Kto vie, ako by som skončila, keby som mu to dovolila.

Tu, v chladnej cele, ma striaslo z iného dôvodu, ako to bolo bežné.

„Campbell mal pravdu, keď mi tvrdil, že už nikdy a nikde nebudem v bezpečí." Doposiaľ som ľuďom neverila, no teraz je to oveľa vážnejšie. Už naozaj neviem, kto si želá moju smrť a kto nie. A to len preto, že som sa narodila, hoci som nemala; všetko to len preto, lebo nie som človek, no ani monštrum.