Polovičná

22. kapitola

Kto by čakal, že celý ten čas, čo som sa na ten jeden deň objavila v škole, ma sledovala tá odporná pijavica Magan Jacson? Počula všetko! Vrátane tej hádky medzi mnou a Campbellom! A čo urobila? Zverejnila to v tých odporných novinách, kde ma vykreslila ako masochistku a psychopata! Za to môže Campbell! Keby tu bol, tak si to odskáče!

O tom článku som sa dozvedela sama. Ako mi Mino povedal, každé číslo nájdem na školskej stránke. A keďže aj tak nemám čo lepšie na práci, vzala som do ruky svoj mobil a... Iba sa zbytočne rozčúlila! Načo som tam chodila? Povedala som si predsa, že sa tým nebudem zaoberať. A aha, pozrite na mňa!

Hodilo by sa mi to moje imaginárne tiché miesto. Škoda len, že keď naňho myslím, tak sa akurát tak dostanem k Mallekovi do hlavy. Včera mi okorenil deň poznámkou, že nie je moja pestúnka. Vraj k nemu nemám chodiť len z číreho rozmaru. A keď som mu povedala, že to bolo neúmyselne, tak ma vyhrešil, že sa to mám naučiť ovládať. Ale aspoň som vedela, že sa mu v tú noc, čo naňho zaútočili, nič nestalo. Nechcel mi povedať žiadne detaily, len toľko, že šlo o hliadku Povstalcov. Tým vie vraj vždy ľahšie uniknúť ako keby po ňom šli Primus.

Ešte raz som pozrela na školskú stránku, či tam nie je o mne ďalší nechutný článok. A v tom samom momente sa otvorili dvere na mojej nemocničnej izbe, ktorá sčasti pôsobila ako klasická izba, a dnu vošla tá Kórejčanka.

„Ale! Kto by bol povedal, že okrem toho smradľavého lekára sem zavíta aj niekto menej dráždiaci moje zmysly."

Premerala si ma apatickým pohľadom. „Chceli, aby som ti to tu poukazovala."

„Poukazovala?" spýtala som s nadvihnutým obočím. „Tu je aj čo vidieť okrem rehabilitačných miestností a ostatných izieb?" spýtala som sa mierne pobavene.

„Tak poď, nemám celý deň." Vzápätí sa zvrtla a vyšla von z dverí.

„A keď nechcem ísť?" kričala som za ňou otázku, no popri tom som sa už obúvala a mala v pláne ju nasledovať. A to len z obyčajného dôvodu: nebaví ma sedieť tu a nechávať sa ničiť vlastnými myšlienkami.

Škoda, že mi to tu nepoukazovali skôr. S Campbellom som čas trávila v mojej izbe. Tá malá miestnosť sa stala ekvivalentom väzenia, školy a ambulancie zároveň.

Kráčajúc za tou babou, uvedomila som si, že nie je o veľa nižšia odo mňa. A to som si myslela, že Kórejčanky sú krpaté. Táto je asi nejaká výnimka. „Počúvaj, to tvoje oblečenie je nejaký kostým? Alebo chabý pokus vyzerať ako nejaká postava z filmu? Vlastne, to je to isté," zamrmlala som si posledné slová pre seba.

Prudko zastala a otočila sa za mnou. „Wo?" nechápavo na mňa pozrela. Trvalo to len malý okamih, potom sa zvrtla a pokračovala v ceste, niečo si šomrúc popod nos v rodnom jazyku.

Prezrela som si svoje tepláky a širokú mikinu a sama si prikývnutím hlavou odsúhlasila, že naproti jej obtiahnutým čiernym rifliam, blúzke a vysokým čižmám vyzerám a cítim sa aspoň pohodlne, keď už nič iné.

Napokon som ju nasledovala po rôznych chodbách. Z času na čas sa pristavila a rukou ukážuc na nejaké dvere, oboznámila ma, čo je za nimi. Dnu sme nikdy nešli. A to mi nevadilo, keďže sa jednalo o jedáleň, konferenčnú miestnosť (inú než tú, v ktorej som bola), kanceláriu vedúceho tímu Povstalcov v tejto oblasti (čo neviem, čo presne znamená) či vstup do wellness zóny. Zaujala ma však knižnica, na ktorú som si už teraz brúsila svoje zuby.

Posledná zastávka bola telocvičňa. Tento krát napodiv otvorila dvere a nechala ma vojsť dnu. Dokonca prvú. Zamračila som sa, netušila som, prečo ideme práve sem. Nedôverčivo som vošla dnu.