Polovičná

18. kapitola

Náhle som sa zobudila uprostred noci na to, že mi je zima. K príčine som sa však nedopátrala, nakoľko som bola zakrytá a v miestnosti bola určite rovnaká teplota ako inokedy.

Žeby na mňa aj pri tých všetkých zraneniach, ktoré sa začali konečne hojiť, išla aj chrípka?

Tá predstava ma netešila.

To, čo však nasledovalo ma netešilo omnoho viac.

V tej chvíli, ako som otvorila oči a mierne pootočila hlavou, zahliadla som akýsi tieň. Keď som sa lepšie zapozerala, zistila som, že je to niečia silueta. Neďaleko dverí, v tieni, stála akási postava. Teraz, uprostred noci.

„Kto je tam?" spýtala som sa neisto. Žeby sa mi to len zdalo? Možno je to len nejaký hlúpy tieň, ktorý mi pripomína nejakú postavu, ktorá by tam mohla stáť.

Nič sa nepohlo.

No čosi sa však zmenilo.

Mraky z búrky, ktorá v poludňajších hodinách dala okúsiť so svojej sily a nespútanosti, ustúpili. Spoza nich vykukol mesiac v splne, ktorého žiara prešla cez nezastreté okno mojej izby a dopadlo priamo na neznámy objekt.

V tej chvíli, v tej jedinej sekunde, kedy môj zrak rozoznal väčšinu detailov, dostačujúcich na to, aby som spoznala na koho sa dívam, zastavilo sa mi srdce, celá som zmeravela, až na zimomriavky, ktoré mi behali po tele.

Otvorila som oči doširoka a nevedela sa nadýchnuť, hoc som mala ústa otvorené v nemom úžase, ktorý sa miešal so šokom, strachom a zmätenosťou zároveň. Čas akoby zastal. Neverila som vlastným očiam, neverila som, že to čo mi dovoľujú vidieť je skutočné, že to nie je len sen, výplod bujnej fantázie.

To nie je možné! To nemôže byť pravda!

A hoci som si to opakovala v hlave, začínala ma chytať čoraz väčšia panika. Z ničoho nič som začala lapať po dychu, náhlivo a rýchlo. Krátke nádychy striedali krátke výdychy, hruď skákala sem a ta. Srdce s ňou pretekalo, no jednoznačne bolo aj tak okamžitým víťazom.

Tieto prudké zmeny mi nerobili dobre. Najmä ak mi začínala byť ešte väčšia zima.

Lenže nebolo čas nad sebou lamentovať. Nebolo to dôležité. To čo bolo predo mnou bolo dôležitejšie. Osoba, ktorá stála len tri metre odo mňa bola väčšmi hodná pozornosti. Najmä ak je nemožné, aby tu bola.

To nemôže byť ona! Nie, nemôže! Ako? Ako by tu len mohla byť?

Strach začínal striedať úplný smútok. Do očí sa mi začínali tisnúť obrovské slzy žiaľu, ktoré mi zastierali výhľad na ňu.

Na Adrianu.

Jej mladé, krásne telo bolo teraz ohyzdné, sivé, miestami až čierne. Vlasy mala polepené a schlpené. Vyzerala ako prízrak! Hľadela na mňa, neprestajne, bez jediného žmurknutia. A hoci som jej riadne nevidela do očí, zdalo sa mi, že už nemajú svoju typickú modrú farbu, že sú len sivým belmom, akoby oslepla. No tak či tak, mala akýsi prázdny výraz v tvári ako nejaká socha. Ako čosi neživé, mŕtve.

Sťažka som prehltla.

Nie je to skutočné. Nemôže byť! Ona tu nemôže byť! Nemôže! NIE!

Akási časť mňa ju chcela osloviť. Dokonca verila, že by jej mohla odpovedať a započula by som tak jej príjemný, pokojný hlas, ktorý by mi naznačil, že sa nič nedeje, že je to stále ona, že možno nikdy ani neodišla a celé to bolo len možno nejaké obrovské, gigantické nedorozumenie...