Polovičná

27. kapitola

Na les padla noc. Na takmer holých korunách stromov sa odrážalo blikotajúce oranžové svetlo z vatry, ktorú založili v strede arény. Už sa viac nebojovalo, neskúšali znalosti a silu kandidátov. Teraz sa všetci zabávali. Teda až na mňa.

Sedela som na tribúne a hľadela dolu. Campbell sa nevrátil odkedy bol odviezť slečinku psycho. A Latisha bola stále v nedohľadne. Netuším, kam sa zašila, ale mohla byť aspoň trochu kamarátka a vziať ma so sebou. Vie, že tiež neznášam, keď je niekde veľa hlučných ľudí.

Jediný, koho tu ako tak poznám je Zac, ktorý však bol stredobodom pozornosti. Predstavte si, po ukončení skúšok ho ostrihali. Nemyslím dohola ako vojaka, čo vstúpil do armády. Len mu podstrihli vlasy, takže z diaľky sa podobal na Mina. No a ešte je tu Delanie, ktorú však vlastne vôbec nepoznám okrem jej mena a pôvodu.

Určite si hovoríte, veď je samotár, ako jej to môže vadiť. Pravda. Som samotár. Ale zle ste to celé pochopili. Nejde mi o to, že sa nemám nebodaj s kým rozprávať či s kým sa nebodaj zabávať. Ide mi o to, že ma odtiaľto nemá kto odviezť!

Lezie mi to tu na nervy!

Zodvihla som pohár, že sa napijem, no došla som na to, že ho mám prázdny. „Sakra!" Nezostávalo mi nič iné ako sa pobrať dolu a obíduc všetkých, uchmatnúť si niečo znova na pitie. Musím byť rýchla a opatrná, aby ma nebodaj nestrhli do víru ich trápnej zábavy. Ani hudbu riadne nemali, akurát čo si sami spievali. A veru, tých pesničiek, nanešťastie, poznali tucty.

Predrala som sa k stolom s občerstvením. Pozerajúc na ne som nechápala, aký malo zmysel si doobeda kupovať jedlo. Nemohli rovno všetkých zadarmo pohostiť? Idioti. Stále sa mi len potvrdzuje, že sú to idioti.

Pre tento raz som si naliala do dvoch veľkých pohárov a uistila sa tak, že sa sem nebudem možno už vôbec vracať. Otočila som sa a mala v pláne rovnako nenápadne odísť, keď v tom...

„Super, vďaka," povedal ten, kto mi z ničoho nič vytrhol jeden pohár z ruky. Prekvapene som pozerala na prázdnu ruku a potom som zlostný pohľad preniesla na dotyčného.

„Hej! To bolo moje!"

„To prežiješ, Nora. Naleješ si druhé."

„A vy ste si nemohol naliať? Veď ste prišli až sem...!" Zatvorila som oči a prehltla zvyšok zlosti.

„To ja som tu ten, čo by mal byť nasratý a vrieskať po tebe. Celou cestou do hotela sa ma Linda pýtala kadejaké otázky. A potom..." nedokončil a rukou si pohladil zátylok. Vyzeral, akoby ho čosi fakt trápilo. Nech sa z toho neposerie! Možno slečne krave trochu hrabne, a čo? Nič horšie sa jej, na rozdiel odo mňa, nemôže stať.

„Je mi ukradnutá, rovnako ako vy," odvetila som.

„To nie je od teba milé."

„Bola som snáď niekedy milá? Také slovo nemám v slovníku. A teraz mi vráťte pitie."

Uškrnul sa a podal mi prázdny pohár, ktorý predtým vypil. Znova vo mne stúpla zlosť. Hodila som po ňom papierový pohár, no ten neletel ani pol metra a chabo padol k zemi. Kašľala som na to, nevracala som sa po pitie, vzala som si len ten jeden pohár a začala si drať cestu k tribúne.

Takmer som dostala infarkt, keď sa odrazu predo mnou zjavila Latisha. Z ničoho nič, akoby sa vynorila zo samotnej tmy.

„Čo blbneš!" osopila som sa na ňu, no vzápätí som si čosi uvedomila. Čosi tu nebolo v poriadku. Bola to Latisha, ale zároveň nebola. „Čo...?" Oči jej divne fosforeskovali modrou farbou, celkovo akosi viac žiarila, akoby som sa na ňu dívala za bieleho dňa. „Latisha, si v pohode?"