Polovičná

15. kapitola

Poludňajšie stretnutie sa uskutočnilo presne tak, ako sme boli narýchlo dohodnutí. Vlastne, uskutočnilo sa oveľa skôr. Krátko po svitaní. Celú noc som sa od Cambpella nepohla ani na krok. Áno, sčasti som sa cítila trápne – Ako som sa už len ja mohla zavesiť na toho chlapa? Ale bohužiaľ, iné riešenie som nájsť nevedela. Mala som priveľký strach na to, aby som zostávala sama.

Sediac na gauči v klubovni v sklade, mala som čo robiť, aby som nepodľahla únave, v dôsledku prebdenej noci. Veľmi ma ani nezaujímalo, čo mi chce povedať, prišla som len preto, lebo som inú možnosť nemala, keďže som bola stále pri ňom a bála som sa zostať sama.

„Nemôžeme to odložiť?" spýtala som sa unaveným hlasom a hlavu som si podopierala rukou, ktorú som mala opretú na bočnom operadle. Sotva som udržala mať otvorené oči. Viečka mi pravidelne klipkali hore–dolu.

Campbell si vzdychol. Sediac na stoličke oproti mne, zabodol do mňa pohľad, ktorým chcel dať najavo, že ústupky nerobí. „Verte mi, mám väčšie starosti. Ale chcem mať vo veciach jasno skôr, než budem ďalej konať."

Nadvihla som obočie. „Tak, keď už to musí byť... O čom ste chceli hovoriť?"

„Nemal som čas premýšľať o tom, čo presne chcem od vás vedieť. Budem teda triafať na slepo, hádam sa k niečomu dostaneme."

„Tak prosím," povzbudila som ho.

Oprel sa a pozorne sa na mňa zadíval prižmúrenými, skúmajúcimi očami.

„V prvom rade by sme mohli prebrať huldru. Nikdy za celý život som nevidel nič z toho, čo sa tam včera stalo. A ani som o tom nepočul či nečítal. Pokiaľ viem, tak Povstalcom sa sotva niekedy podarilo zabiť huldru. Dôvod bol prostý – nevedeli ako na to. A tento raz z toho tiež neviem vyvodiť jasné závery."

„Čo mi tým chcete povedať? Že som zázračná? Ako hrdinka z bájí?" sarkasticky som sa uškrnula. „Teraz príde čo? Že mojou úlohou je zachrániť svet?" takmer som sa neubránila smiechu. Stlmila ho len moja únava.

„Netrepte somariny, Drozdovičová! Ale... Tu sa predsa len dostávame k podstate veci. Premýšľam... Zabili ste ju vďaka tomu, že sa jednalo o vás ako osobu? Alebo išlo o tú zbraň?" hádal, pozrúc na dýku ležiacu na stolíku neďaleko. Tiež som ta na krátky okamih pozrela. Pri jeho ďalších slovách som však preniesla pozornosť znova naňho. „Alebo išlo len o zhodu náhod?"

Zachmúrila som sa a vzápätí som vyvrátila oči stĺpkom. „Ja hlasujem za dýku," odvetila som. „Tou samou zabila Adrianu. Ak je naozaj mŕtva... Mám dobrý pocit z toho, že prišla o život tou istou zbraňou." Aspoň na chvíľu sa vo mne rozhorel uspokojujúci pocit.

Campbell ignoroval moje vyhlásenie a pokračoval vo svojom monológu. „Vlastne, keď tak uvažujem, tá dýka musela byť nejako výnimočná. Svietila prv načerveno, potom nazeleno... Ani o nej sa nikto nikdy nezmienil. Lenže, čo ju prinútilo ju použiť?"

„Dúfam, že sú to len rečnícke otázky," utrúsila som. „Nečakajte, že vám na ne budem vedieť odpovedať."

Opätovne mu boli moje slová ukradnuté. „Fajn, tak povedzme, že vďaka tej dýke je teraz mŕtva. Čo to je za dýku? Z čoho je vyrobená?" Vstal a podišiel k stolíku. Nedotkol sa dýky, len na ňu hľadel. „Vy ste ju držali v ruke. Povedzte mi, čo ste si všimli."

„Ja neviem," odvetila som ustato. „Čo iné som si mala všimnúť ako to, čo môžete vidieť vy? Kvôli tomuto som sa nemohla ísť niekam vyspať?" spýtala som sa napoly rozhorčene, napoly zmätene.