Polovičná

16. kapitola

Bol utorok večer a ja som pomaly strácala nádej. V tejto chvíli som presne vedela, ako sa cítila Adriana. Bolo odo mňa nespravodlivé, že som na ňu vtedy tak kričala. Nemohla predsa za to, že v tomto meste žijú len samí idioti, sebecké, arogantné svine, ktoré sú skúpe na pár peňazí, ktoré by museli platiť brigádnikovi!

„Zasrani! Debili!" hromžila som si popod nos po slovensky.

Doposiaľ som prešla snáď každé možné miesto, kde by som mohla nájsť prácu. Nikto, opakujem NIKTO ani len nenaznačil, že by bola istá možnosť, že ma vezmú. Od prvej chvíle, kedy ste zmienili prácu, na vás pozerali pohľadom, akoby ste od nich chceli zlaté tehličky.

Čoraz viac ma premáhala myšlienka, že ešte dnes sa zbalím a odídem z tohto zaostalého mesta.

„Posledný pokus," povedala som si, keď som otvorila dvere na obchode so záhradnými potrebami. Zvonček jemne zacengal a privolal muža v stredných rokoch, ktorý bol doposiaľ v zadných priestoroch.

„Dobrý večer," pozdravila som.

„Dobrý. Ako vám pomôžem?" Zložil si z rúk záhradnícke rukavice a postavil sa za kasu, premeriavajúc si ma pohľadom svetlých očí.

„Prišla som sa spýtať..."

„Ste mi nejako povedomá," prerušil ma. „Nevideli sme sa už niekde?" spýtal sa zamyslene.

Zamračila som sa, nepamätala som sa, že by som sa s ním stretla. Ale pravda je taká, že si nemôžem predsa pamätať každého. „Neviem," odvetila som.

„Možno ani nie. Chodí sem veľa ľudí, mohol som sa spliesť. Takže, ako vám pomôžem?" spýtal sa opätovne.

„Hľadám prácu. Teda skôr brigádu. Potrebujem si popri škole nejako finančne vypomôcť. Chcela som sa spýtať, či by ste nemali nejaké voľné miesto."

„Fúha," povzdychol si. Poškriabal sa po krátkych gaštanových vlasoch a zahľadel sa do prázdna. „Nemám tak veľký obchod, aby som tu niekoho potreboval. A keď tak mi pomáha dcéra."

Pomaly som vydýchla, aby som sa zbavila zlosti a zúfalstva, ktoré sa ma zmocňovali.

Pozrel na mňa. Náhle sa mu rozšírili zrenice. „Ja už viem, kde som vás videl! Vy ste tá, ktorú našiel môj pes. Tá, čo ležala odpadnutá v tej uličke medzi domami!"

Okamžite som spozornela. „Čože? Počkať," povedala som, aby som mala čas utriediť si myšlienky. Dobre som rozumela? Hovorí o tom večeri, kedy ma ktosi napadol? „To vy ste mi vtedy pomohli?"

Skôr než som mu stihla položiť aj zvyšné otázky, ktoré má trápili, vošla do miestnosti ďalšia osoba.

„Oco, prosím ťa, kam ti dám tieto..." nedopovedala, keď si ma všimla. Nadvihla obočie a napokon sa akosi nepríjemne uškerila. „Ale, pozrime sa, Európanka. Nebodaj si mi prišla konečne vyrozprávať svoj spletitý príbeh?"

Nemôžem, skutočne nemôžem uveriť tomu, na akých miestach človek môže postretnúť toho, komu by sa najradšej oblúkom vyhol. Náhoda? Ťažko! Toto je príklad smoly, ktorá sa mi denne lepí na päty.

„Vy dve sa poznáte?" spýtal sa majiteľ obchodu tej školskej žurnalistky, jeho dcéry.

Vravela som, že chcem brigádu? Tak tu rozhodne nie!

„Tak trochu. Je v našej škole nová," odvetila mu.

Vedela som, že najlepšie bude odtiaľto zmiznúť. Ešte stále mám voľnú cestu, ktorá nie je zasypaná a zatarasená jej otázkami. Nejdem riskovať, že sa stanem väzňom.